Jojkárska moderátorka vo vysielaní nezadržala plač: Nie sme stroje!

„Tiež sa mi stalo, že ma emócie premohli. Bolo to asi pred 3 rokmi, keď sme informovali o básňach Milana Lasicu, ktoré mali uzrieť svetlo sveta približne 2 mesiace po jeho smrti. Nevidela som vopred, čo ma čaká. Video nahrávky púšťali viaceré médiá v rovnakom čase o 9-tej ráno a vy odrazu čelíte záberom, kde rozpráva váš obľúbený nebohý herec pred smrťou a pozeráte sa na reakcie jeho rodiny a blízkych... Vtedy som tiež pre slzy ledva dočítala odhlásenie. V prípade detí je to pre mňa ešte silnejšie,“ zhodnotila.

 „Možno si ľudia povedia: Veď robí aj Krimi, musí byť už zvyknutá. No reportáže vidíme skôr a vieme, o čom sú. Máme čas na spracovanie svojich emócií. Živé vstupy, kde máte interakciu s reportérom v danej chvíli, v danej situácii, ktorá sa deje alebo s hosťami, sú ale iná káva. A tak ako vedia byť aj vtipné momenty, nastanú aj iné. Náš režisér to volá "čaro živého vysielania",“ hovorí Iveta Krupová. Na záver dodala, že hoci sa vo väčšine prípadov snaží zachovať profesionálny odstup, nie vždy sa jej to podarí.

„A áno väčšinou to zvládnem aj profesionálnejšie, je to predsa naša práca a nie všetci sa chcú doma pozerať na urevaného moderátora. Ale tiež sme len ľudia, ktorí sa po odpojení mikrofónu tešia, ako ich po príchode domov niekto po náročnom dni objíme,“ dodala s úsmevom.