Vyrastal medzi mŕtvymi, dnes posiela odkaz živým: Nečakajte, kým sa vaši blízki zmenia na spomienku!

Naši predkovia verili, že počas Dušičiek sa duše zosnulých vracajú domov. Na stole im nechávali jedlo, zapaľovali sviece a dodržiavali tradície, ktoré by dnes mnohých prekvapili. Tomáš Stríž, ktorý vyrastal v rodine pohrebníkov a je štvrtou generáciou v tomto povolaní, hovorí o starých zvykoch, viere v posmrtný život aj o tom, čo by sme si z minulosti mali zachovať.

„Smrť bola v našej rodine prítomná odmalička. Nie spôsobom, že by sme sa jej báli alebo sa o nej nesmeli rozprávať. Práve naopak. Vyrastal som v prostredí, kde bola prirodzenou súčasťou života. Môj pradedo založil rodinnú pohrebnú tradíciu v roku 1949 a po ňom v nej pokračovali ďalšie generácie,“ hovorí. Dnes je jej súčasťou aj on. „Pamätám si, ako mi dedko a otec rozprávali o smrti, o starých zvykoch a o tom, ako ľudia kedysi vnímali odchod svojich blízkych. Boli to časy, keď sa o smrti hovorilo otvorenejšie a keď sa mnohé tradície odovzdávali z generácie na generáciu. Niektoré z týchto rozprávaní si pamätám dodnes a aj po rokoch sa k nim v myšlienkach vraciam.“ Práve obdobie Dušičiek ho tak vždy núti zamyslieť sa nad tým, ako veľmi sa zmenilo naše vnímanie smrti. „Dnes prídeme na cintorín, zapálime sviečku, položíme kvety a odídeme domov. Naši predkovia však mali s týmto obdobím spojené aj predstavy, ktoré v sebe niesli tajomstvo a rešpekt pred svetom, ktorému nerozumeli.“

Tomáš Stríž spomína, že jednou z najzaujímavejších starých tradícií bola predstava, že duše zosnulých sa počas dušičkových dní vracajú do svojich domovov. V niektorých regiónoch Slovenska preto ľudia v noci z 1. na 2. novembra nechávali na stole časť večere, chlieb či ďalšie jedlo. Verili, že ich zosnulí blízki sa môžu vrátiť a symbolicky sa zúčastniť na rodinnom živote. „Keď si predstavím takú domácnosť, v ktorej rodina pred spaním nechala na stole jedlo pre tých, ktorí už zomreli, má to v sebe zvláštnu atmosféru. Nebola to iba povera. Bol to aj prejav toho, že ľudia nechceli svojich blízkych úplne vylúčiť zo svojho sveta ani po smrti.“

S návratom duší sa spájali aj ďalšie tajomné povery. „Niekde ľudia verili, že treba nechať pootvorené okno alebo dvere, aby duše našli cestu domov. V niektorých ľudových predstavách malo jedlo na stole pomáhať zosnulým, pričom maslu sa pripisovala aj symbolická schopnosť uľaviť dušiam trpiacim v očistci. Objavovali sa aj povery, podľa ktorých si ľudia mali dávať pozor na ostré predmety, aby dušiam neublížili. Inde sa počas tohto obdobia neodporúčali niektoré domáce práce, napríklad pranie či šitie, pretože sa verilo, že by mohli duše vyrušiť.“ Dnes tieto predstavy môžu znieť zvláštne až strašidelne. Naši predkovia ich však vnímali vážne. „Smrť pre nich nebola iba koncom života, ale aj tajomstvom, pred ktorým cítili rešpekt. Dnes si možno povieme, že je to len stará predstava. Ale skúsme sa na chvíľu zamyslieť nad tým, čo za ňou bolo. Ľudia milovali svojich blízkych rovnako ako my dnes. Chýbali im, spomínali na nich a možno sa nechceli zmieriť s predstavou, že už nikdy nebudú súčasťou ich každodenného života. A tak si vytvorili tradície, vďaka ktorým ich mohli aspoň symbolicky privítať späť.“

Dnes sú cintoríny počas Dušičiek plné sviečok, kvetov a vencov. Málokto si však uvedomuje, akú silnú symboliku malo svetlo v starších tradíciách. Sviečka nebola iba ozdobou. „Sviečka bola prejavom spomienky a úcty k zosnulému. V ľudových predstavách sa svetlo spájalo aj s návratom duší a s nádejou, že nájdu cestu domov. Zaujímavé je aj to, že ľudia kedysi pripravovali osobitné dušičkové pečivo. V niektorých oblastiach sa rozdávalo chudobným a núdznym, ktorí sa mali za zosnulých modliť. Smrť tak nebola iba súkromnou bolesťou jednej rodiny. Bola súčasťou života celej komunity. Spomienka na mŕtvych sa spájala s vierou, pomocou druhým a s vedomím, že nikto z nás tu nebude navždy.“

Keď sa Tomáša ľudia pýtajú, či verí na duchov, nikdy nechce dávať jednoduchú odpoveď len preto, aby niekoho presvedčil o svojom názore. „Celý život pracujem so smrťou, no ani to zo mňa nerobí človeka, ktorý pozná všetky odpovede. Myslím si, že k tejto téme by sme mali pristupovať s pokorou. Niekto verí, že po smrti existuje ďalší svet. Iný verí, že človek zostáva v spomienkach a v tom, čo po sebe zanechal.“ A sú aj ľudia, ktorí majú vlastné zážitky, ktoré si nevedia vysvetliť. „Nechcem tvrdiť, že každá zvláštna udalosť musí mať nadprirodzený pôvod. Zároveň si však myslím, že by sme nemali zosmiešňovať ľudí, ktorí po strate blízkeho zažijú niečo, čo v nich zanechá silný pocit, že ich milovaný človek je stále určitým spôsobom nablízku. Niekedy totiž nie je najdôležitejšie to, či dokážeme niečo vysvetliť. Dôležité je aj to, čo v nás daný okamih zanechá.“

Čím dlhšie sa Tomáš Stríž tejto práci venuje, tým viac si uvedomuje, že za každým zosnulým zostáva príbeh, ktorý sa nedá zhrnúť do dátumu narodenia a dátumu úmrtia. „Zostávajú ľudia, ktorí ho milovali, veci, ktoré nestihli povedať, a chvíle, ktoré by si priali ešte raz prežiť. Aj preto som napísal svoju knihu Smrť ako dar. Chcel som hovoriť o tom, čo ma život medzi zosnulými naučil. Nie preto, aby som ľudí strašil smrťou, ale aby som im pripomenul hodnotu života.“

Na Dušičky si zapálime sviečku a spomíname na tých, ktorí odišli. Tomášovi však smrť ukázala čosi iné: „Možno by sme si však mali spomenúť aj na tých, ktorí ešte sedia pri našom stole, čakajú na náš telefonát alebo dúfajú, že si na nich nájdeme čas.“ Naši predkovia verili, že sa duše zosnulých vracajú domov. „Neviem, čo sa deje po smrti a netvrdím, že poznám tajomstvá druhého sveta. Viete, čo je na smrti možno najsmutnejšie? Že človek, ktorého sme celý život mohli objať, sa jedného dňa zmení na spomienku. Už nebudeme počuť jeho hlas, neuvidíme jeho úsmev a nebudeme mu môcť zavolať, keď nám bude ťažko. Ale aj keď tu už nebude, niečo z neho zostane v nás. V tom, ako sa smejeme, čo hovoríme, aké zvyky sme od neho prevzali a ako raz budeme rozprávať o ňom svojim deťom. Možno práve preto sa naši predkovia tak veľmi snažili udržať si spojenie s tými, ktorí odišli. Možno nechceli veriť, že smrť dokáže prerušiť všetko, čo medzi ľuďmi vzniklo. Pretože človek zomiera až vtedy, keď po ňom nezostane nikto, kto si naňho spomenie. A kým v sebe nosíme lásku, spomienky a príbehy tých, ktorých sme stratili, kúsok z nich stále žije aj v nás.“