BRATISLAVA - Martina je Ukrajinka, ktorá s rodičmi už 6 rokov žije na Slovensku. Do rodnej krajiny sa však vrátila študovať a zažila tam vypuknutie vojny. Našťastie sa jej podarilo utiecť, no jej svedectvo mnohými miestami pôsobí desivo. Navyše, mladá študentka sa mieni do vojnou zmietanej krajiny vrátiť!
Martina je študentka réžie. V ten osudný deň sa s bolesťou hlavy zobudila mimoriadne skoro. Ešte nebolo ani päť hodín a ona netušila, čo sa s ňou deje. Ležala v posteli s otvorenými očami a zrazu... „Až o piatej, 5:05, som počula nejaký výbuch, ani som nepochopila, čo to bolo. Hneď som vyskočila a pozrela som sa z okna, nič som si nevšimla. O pár minút bol ešte jeden výbuch, tak som si uvedomila, že to sa mi nezdá,” prezradila v markizáckom Teleráne.
Samozrejme bola zmätená, čo sa deje, a tak siahla po telefóne a začal čítať správy. „Videla som, že aj v Luhansku a Donecku v noci strieľali a že sa to naozaj deje. Prvá moja reakcia bola panika. Začala som plakať,” uviedla. Spojila sa aj s kamarátkou, ktorá býva asi 15 minút od nej, a tá jej oznámila, že výbuchy boli veľmi blízko od jej bydliska.
Martina písala samozrejme aj rodičom na Slovensko. Potom sa upokojila, nakúpila nejaké jedlo a vodu a večer sa ukryla do podzemnej garáže, kde pomaly pribúdali ďalší ľudia. Podľa jej slov všetci panikárili. „Snažili sme sa byť kľudní, aj nejako srandovať, ale verte, že to nijako nepomáhalo. Strašne sa všetci báli tú prvú noc a mne bolo osobne veľmi ťažko, lebo ja som v tom bola sama. A uvedomila som si, že keď sa bude niečo diať, tak každý bude myslieť na seba a zachraňovať svoju rodinu a možno až potom aj mňa,” vyriekla pred kamerami ťaživé slová.
Ráno, keď prestal platiť zákaz vychádzania a na povrchu jej naskočil mobilný signál, prijala telefonát od svojej mamy. Tá jej oznámila, že po ňu idú kamaráti a o dve minúty má byť pripravená pred domom a okamžite odchádzajú. „Musím povedať, že sme odišli veľmi, veľmi, veľmi včas, odchádzali sme za zvuku sirén a ako sme vychádzali z Kyjeva, tak nad nami lietali rakety. Keby sme odchádzali o 20 min neskôr, tak nevyjdeme, lebo ten most, cez ktorý sme išli, bol zničený,” prezradila.
Netajila, že mala naozaj šťastie v nešťastí a od iných ľudí počula oveľa hrozivejšie príbehy. Podarilo sa jej dostať na Slovensko v pomerne krátkom čase, no napriek tomu, že zle spáva, v noci sa budí a pred očami sa jej odohráva ukrajinská situácia, chce sa tam vrátiť. A pomáhať.
Z čoho jej rodičia nie sú vôbec nadšení. „Oni sú proti tomu samozrejme. Žiadny rodič nechce pustiť svoje dieťa do nejakej nebezpečnej situácie. Vravia mi, že môžem byť tu a pomáhať tu ľuďom, ktorí prichádzajú. Ale ja akoby sa nedokážem nachádzať v tom bezpečí, keď viem, že moji kamaráti a časť mojej rodiny je v totálnom nebezpečí a prežívajú strašné momenty, strašné chvíle. A ja cítim, že aj keď niekomu tu pomôžem, nejakým ľuďom, je to ako kvapka v mori. Mne sa chce ísť tam a ja som si hlavne uvedomila, že ten strach, ktorý cítiš tam, je lepšie mať ten strach so svojimi ľuďmi vo svojej zemi ako bezpečie v cudzine,” vyhlásila Martina. A moderátorom pri jej slovách dochádzal dych.
Ako Tomáš Juríček poznamenal, veľmi ťažko sa mu tieto informácie a vyhlásenia spracovávajú a už vôbec si nevie predstaviť, čo prežíva samotná Ukrajinka. Tá však vzápätí povedala niečo, čo im doslova vohnalo slzy do očí a Kveta Horváthová ju okamžite išla objať.
„Viem, že môžem povedať tisíc slov, ale nikdy nikto nepochopí tých, čo to prežili. Musím povedať a chcela by som povedať: Ľudia, ceňte si svoj život, ceňte si to, čo máte, ceňte si to, že máte posteľ, že máte sprchu, ceňte si, že máte jedlo, že máte svojich kamarátov, prácu a normálny život, lebo ja som stratila svoj domov. A ja neviem, či sa tam dokážem niekedy vrátiť.”
