PRAHA - Jeho matka spáchala samovraždu, svoje sestry nenavštevoval a milé slovo nemal ani pre svoju jedinú dcéru. Práve tá pomenovala, prečo by ľudia ako Josef Větrovec nemali mať nikdy deti.
Josef Větrovec sa narodil 5. marca 1922. Vyučil sa za zámočníka. Počas 2. svetovej vojny bol zatknutý gestapom a väznený - skončil v koncentračnom tábore.
S divadlom začal ešte pred vojnou ako ochotník a neskôr sa k nemu vrátil. Na konci divadelnej kariéry bol 15 rokov riaditeľom Divadla E. F. Buriana. Herectvo pritom nikdy neštudoval.
S filmom prvý raz prišiel do styku vďaka úlohe muža v krčme v Čechovovej dráme Kohout plaší smrt (1961). Populárnym sa stal svojím jednoduchým herectvom bodrých a politicky uvedomelých dedinských, ale aj mestských hrdinov. Taký bol napríklad riaditeľ Grochol (Lucie, 1963), kapitán (Ukradená vzducholoď, 1966), akrobat Vencl (Lidé z maringotek, 1966), šéf Paul (Já to tedy beru, šéfe…!, 1977), riaditeľ divadla (Já už budu hodný, dědečku!, 1978), Obrist (Pan Vok odchází, 1979), Franta Chovanec (Zralé víno, 1981 a Mladé víno, 1985), komisár First (Anděl s ďáblem v těle, 1983 a Anděl svádí ďábla, 1987) a riaditeľ nemocnice (Jak básníkům chutná život, 1987 a Konec básníků v Čechách, 1993), kde sa naposledy objavil na filmovom plátne. Rozhodne viac hereckých príležitostí mu priniesla Československá televízia.
Ako herec sa uplatnil v rozhlase a, samozrejme, v dabingu, kde často daboval napr. francúzskeho herca Jeana Gabina a talianskeho herca Buda Spencera. Uplatnil sa aj ako rozprávač (napríklad Míša Kulička) a na audio nosičoch s rozprávkami s Hurvínkom (zločinec Drsňák).
Herec Josef Větrovec zomrel už tak trochu zabudnutý 11. februára 2002 v Prahe. Dátum jeho smrti bol však stanovený až lekárom. Zomrel totiž úplne sám. „Zavolala mi opatrovateľská služba, ktorá prišla upratať, že sa nemôžu dozvoniť. Mŕtvy bol už niekoľko dní,” povedala kedysi pre iDnes.cz umelcova dcéra Jitka.
To, že odišiel z tohto sveta osamelý, bolo dôsledkom toho, že neudržiaval vzťahy so svojimi sestrami a jeho dcéra mala pocit, že bola pre neho celoživotným sklamaním. Na vine bola jednak jeho komplikovaná povaha, jednak zrejme samovražda matky, o ktorej odmietal hovoriť a tiež hrôzy prežité počas vojny. „V noci kričal a zobúdzal sa hrôzou. Nosil v sebe strašné veci, o ktorých nebol schopný hovoriť. Poviem to veľmi tvrdo, ale ľudia, ktorí boli takto poznamenaní koncentrákmi, by asi nikdy nemali mať deti,“ uviedla jeho jediná dcéra Jitka Větrovcová v knihe Větrák.
