BRATISLAVA - Trikrát hurá. Zase sme vo svete ukázali našu malosť. Malosť Slovákov, Maďarov a Čechov. Zakomplexovaných národov, ktorým socializmus vypláchol dušu a mozog. Zdá sa, že na Západe boli veľkí snílkovia, keď verili, že jedna generácia stačí na to, aby sa z nás stali normálni ľudia.
Stal sa presný opak, v ktorý dúfali. Miesto posilňovania tretieho sektora, občianskej spoločnosti, zodpovednosti politikov a hlavne zodpovedného prístupu jednotlivcov, teda každého z nás, tu máme eldorádo zbohatlíkov, skorumpovanej štátnej správy a zneužívanie moci politikov. Miesto toho, aby sme sa priblížili Západu myslením, skôr mám pocit, že náš zdeformovaný pohľad na hodnoty exportujeme na Západ.
Heslá a trápne rečičky sú pre nás dôležitejšie ako reálne skutky, hodnoty a slušné správanie. Byť ticho vtedy, keď sa máme ozvať a kričať, keď sa to nepatrí. Ako keby som počul moju babku, radšej buď ticho.
To je také naše. Východoeurópske. Nadávať na politikov, korupciu, nefungujúci štát, ale máme nulovú chuť s tým niečo aj urobiť. Veď to tí, oní.
A pritom sme mali takú nádej, takú podporu zo Západu, takú mieru solidarity a voľnosti, že teraz nevedia, či sa z nás majú smiať alebo plakať. Keď nám popadali stromy v Tatrách, naša vláda hneď natiahla ruku a pýtala prachy z EÚ. A dostala ich. Nikto sa nepýtal, či si to zaslúžime. Prečo by sa mal nejaký chudák z predmestia Paríža skladať na slovenské stromy. O nesolidarite nepadlo ani slovo. Podobne tak pri cestách, kanalizácii, diaľniciach a pod. Koľko miliárd sme dostali a nikto sa nič nepýtal.
Kde sa to v tých hlavách Slovákov, Čechov a Maďarov berie? Nikto nevie. Volíme si politikov, ktorí stále viac používajú extrémistický slovník, majú za sebou oligarchov a na ľudí kašlú.
Voľby vyhrávajú ako na bežiacom páse a bez námahy. Stačí dobre maskovať problémy. Nenáročný ľud.
Čo to je za národy, ktoré po dvoch mesiacoch debát o solidarite melú stále to svoje. Argumenty vymyslené, prekrútené alebo výhovorky ako malé deti. Je to iná kultúra, nezvládneme to, sme chudáci, nemohúci. Takto nás nevykresľujú politici v Bruseli. To naši vlastní Fico, Orbán, Sobotka a pod.
Potom sa nečudujme, že nás berú ako menejcenných. My sa na nich totiž sami hráme preto, aby sme sa vždy vyhli nejakým problémom a konkrétnym riešeniam. A keď s nimi príde niekto iný, sme ako rozmaznaní frackovia, ktorým je všetko jedno. Naše si nedáme a cudzie nechceme.
Práve toto je nebezpečné. Nie sme si rovní. Doma máme pocit, že premiér je silnejší ako gravitácia a väčší ako vesmír, ale v skutočnosti on v Bruseli čupí pod stolom a čaká, čo mu podhodia.
Ale nie preto, že musí. On chce, lebo nechce jesť príborom. Nemá spôsoby civilizovaných politikov.
A keď raz za desať rokov niečo chce, má ho brať niekto vážne? Prečo nepresvedčil ďalších, nech nezahlasujú? Nie my sme sa zavreli do V4 a medzi sebou si pochvaľovali, akí sme dobrí. Trapas.
A keď Poliaci vyrokujú aspoň aký taký kompromis a pridajú sa k solidárnym štátom, objavia sa hlasy o zrade.
Výsledok včerajšieho rozhodnutia Rady bude mať oveľa horšie následky ako neprijatie pár stoviek migrantov. Dobrovoľne sme sa zaradili medzi občanov druhej kategórie a politici to ešte viac zneužijú na svoje politické body. Čo tam po medzinárodných záväzkoch. Sme odpadlíci.
My obyčajný ľud „z východu“ si opäť raz môžeme paranoidne zanadávať na diktát Bruselu, zatvoriť sa pred svetom a lietať nad kukučím hniezdom navždy. Ale potom sa nemôžeme diviť, že keď spomeniete v civilizovanom svete slovo Slovensko, že sa na vás budú pozerať tak trošku inak.
Branislav Karvaš
Vedúci oddelenia spravodajstva
