PRAHA - "Sme s vami, buďte s nami," odkazovali pred päťdesiatimi rokmi tisíce československých občanov delegácii ústredného výboru KSČ do Čiernej nad Tisou. V tejto obci pri slovensko-ukrajinskej hranici sa totiž od 29. júla 1968 konalo rokovanie s najvyššími predstaviteľmi Sovietkeho zväzu, na ktorom sa československé vedenie snažilo obhájiť proces reforiem v krajine, známy ako pražská jar. Podľa niektorých historikov bola táto schôdzka zlomovým momentom pred augustovou okupáciou.
Predmetom štvordňových rozhovorov, ktoré sa odohrávali v klube železničiarov na vlakovej stanici, bol opäť objemný balík "hriechov" československého vedenia. Sovietski predstavitelia na schôdzke okrem iného vyhlásili, že Sovietsky zväz stratil počas druhej svetovej vojny pri oslobodzovaní Československa dvadsať miliónov životov, takže krajinu nevydá ani Severoatlantickej aliancii ani československým pravicovým silám.
Československí zástupcovia, na čele s prvým tajomníkom ústredného výboru KSČ Alexandrom Dubčekom, reformy v štáte znovu hájili s tým že demokratizačný proces neznamená ústup zo socialistickej cesty. Podľa niektorých zdrojov delegácia KSČ v Čiernej nad Tisou podľahla nátlaku a sľúbila, že doma zas zavedie cenzúru, zakáže Klub angažovaných nestraníkov i združenie bývalých politických väzňov K231 a odvolá niektorých funkcionárov, vrátane odbojového člena predsedníctva Františka Kriegla. Po návrate z Čiernej hovoril Dubček v prejave k národu o potešiteľných výsledkoch rokovania, ale po rokoch vo svojich pamätiach priznal, že jediným výstupom zo schôdzky bola dohoda o následnom stretnutí šiestich štátov Varšavskej zmluvy. "Žiadna iná dohoda sa v Čiernej nedosiahla ani nepodpísala."
Šesť štátov Varšavskej zmluvy (Bulharsko, Maďarsko, Poľsko, NDR, Československo a Sovietsky zväz) sa zišlo už 3. augusta v Bratislave, kde bolo na záver podpísané spoločné prehlásenie, ktoré obsahovalo aj dve kľúčové vety. Prvá z nich, neskôr využívaná Moskvou ako ospravedlnenie augustovej invázie, označovala "ochranu a upevnenie socialistických vymožeností" za "spoločnú povinnosť všetkých socialistických krajín". Československých zástupcov upokojila formulácia, že spolupráca sa bude odohrávať na princípoch suverenity a národnej nezávislosti a územnej nedotknuteľnosti.
Až v roku 1992 vydali ruské archívy ďalší dokument, ktorý má spojitosť s bratislavskou schôdzkou. Takzvaný pozývací list, v ktorom predstavitelia konzervatívneho krídla KSČ žiadali o pomoc všetkými prostriedkami proti nebezpečiu kontrarevolúcie, podľa svedkov odovzdal v Bratislave najvyššiemu sovietskemu predstaviteľovi Leonidovi Brežnevovi Vasil Biľak, šéf slovenských komunistov a člen predsedníctva ÚV KSČ (po páde komunizmu Biľak svoj podpis poprel, znalci však dokázali jeho pravosť). Neskôr sa tiež ukázalo, že podobný list, ale sám za seba, odoslal Brežnevovi aj Antonín Kapek, vtedajší kandidát predsedníctva ÚV KSČ.
Na obe rokovania (Čierna nad Tisou a Bratislava) upierali zrak milióny ľudí v celom Československu a s obavami očakávali výsledok. Ale nie so založenými rukami. Vedeniu KSČ v tom čase ľudia adresovali tisíce listov a telegramov vyjadrujúcich podporu. V rovnakom čase sa v Československu zrodila i živelná masová akcia "Fond republiky", do ktorého na obnovu hospodárstva prispievali podniky aj jednotlivci. Len za dva týždne sa vo fonde zhromaždilo zhruba 160 miliónov korún a vyše 40 kilogramov zlata. Vedeniu KSČ a reformnému procesu otvorene vyjadrovali podporu aj niektoré socialistické štáty, konkrétne Rumunsko a Juhoslávia. Zo západných komunistických strán odsudzovali v júli 1968 vývoj v Československu len západonemecká a grécka. Francúzska komunistická strana dokonca navrhla zvolať medzinárodnú poradu komunistických strán a sprostredkovať tak riešenie sporov medzi Prahou a Moskvou. To ale obe znepriatelené strany odmietli.
Pražská jar mala tiež podporu verejnej mienky na Západe, na rozdiel od tamojších najvyšších politikov, ktorí sa k situácii stavali skôr zdržanlivo. Ani Spojené štáty si zrejme nechceli komplikovať život kvôli jednej východoeurópskej krajine a spory s Moskvou označili za vnútornú komunistickú konfrontáciu.
