NEW YORK - Nejde len o mystické predstavy či ezoterické učenie. Vedci tvrdia, že ľudia skutočne nesú pozostatok dávneho „tretieho oka“, ktoré sa vyvinulo pred stovkami miliónov rokov. Nová štúdia naznačuje, že tento záhadný orgán zohral kľúčovú úlohu pri vzniku zraku tak, ako ho poznáme dnes.
V našej lebke sa skrýva pozostatok pradávneho orgánu
Hoci človek vidí iba dvoma očami, vo vnútri mozgu sa nachádza ďalšia štruktúra, ktorú vedci už dlhé roky označujú za akési tretie oko.
Ide o epifýzu, malý orgán veľký približne ako hrášok, uložený hlboko v mozgu. Práve on riadi produkciu melatonínu – hormónu, ktorý ovplyvňuje spánok, bdenie a biologické hodiny organizmu.
Napriek tomu, že epifýza už dávno neprijíma svetlo priamo z okolia, stále reaguje na striedanie dňa a noci a pomáha telu orientovať sa v čase.
Vedci o nej vedeli už od staroveku. Jej skutočný pôvod však zostával záhadou.
Odpoveď hľadali v tvorovi starom 575 miliónov rokov
Nový výskum publikovaný v odbornom časopise Current Biology sa pokúsil zistiť, ako vyzeral úplne prvý zrakový systém našich dávnych predkov.
Tím vedený neurovedcom Thomasom Badenom sa vrátil hlboko do minulosti, až k živočíchovi, ktorý žil približne pred 575 miliónmi rokov, píše BBC Science Focus.
Tento jednoduchý morský tvor pripomínal larvu alebo červa. Mal dve bočné oči, ktoré mu pomáhali pri pohybe, a tretí svetlocitlivý orgán umiestnený na vrchole hlavy.
Práve ten slúžil na sledovanie intenzity svetla a orientáciu v priestore.
Život pod zemou zmenil vývoj očí
Podľa vedcov nastal zásadný zlom približne pred pol miliardou rokov. Niektorí predkovia dnešných stavovcov začali žiť v sedimentoch a pod povrchom dna oceánov.
V takom prostredí už nepotrebovali klasické oči na orientáciu.
Bočné oči sa preto postupne vytratili a zostal iba centrálny svetlocitlivý orgán. Ten dokázal rozlišovať smer svetla, deň od noci a orientovať telo vzhľadom na okolie.
Práve tento vývoj mal neskôr odlíšiť stavovce od mnohých ďalších živočíšnych skupín.
Oči sa vrátili ale tretie oko zostalo
Vývoj však pokračoval ďalej.
Niektorí predkovia stavovcov sa neskôr opäť presunuli do otvoreného prostredia oceánov, kde sa bez zraku nezaobišli. Potrebovali sa pohybovať, hľadať potravu a reagovať na okolie.
Keďže pôvodné bočné oči už nemali, príroda si poradila inak.
Podľa autorov štúdie sa časť pôvodného tretieho oka postupne presunula na boky hlavy a začala sa meniť na štruktúry, z ktorých sa vyvinuli dnešné sietnice.
Zvyšok orgánu však nezanikol.
Práve z neho vznikla epifýza, ktorú máme v mozgu dodnes.
Sietnica a epifýza majú spoločný pôvod
Zistenia vedcov naznačujú, že ľudská sietnica aj epifýza nevznikli nezávisle od seba, ako sa predpokladalo v niektorých starších teóriách.
Obe štruktúry podľa nového výskumu pochádzajú z jedného spoločného orgánu, ktorý existoval u veľmi vzdialených predkov dnešných stavovcov.
Vedci k tomuto záveru dospeli analýzou existujúcich vedeckých poznatkov a genetických údajov viacerých živočíchov vrátane rýb a mihúľ.
Niektoré živočíchy majú tretie oko stále viditeľné
Zaujímavosťou je, že u niektorých tvorov tretie oko nezostalo ukryté vnútri tela.
Príkladom je Tuatara, vzácny plaz žijúci na Novom Zélande. Na vrchole hlavy má zachovaný takzvaný parietálny orgán, ktorý pripomína tretie oko.
Hoci ním nevidí obrazy tak ako klasickými očami, dokáže vnímať zmeny svetla a tmy. Tieto informácie následne využíva pri regulácii biologických rytmov.
Podobne funguje aj ľudská epifýza.
Tajomstvo tretieho oka dostáva vedecké vysvetlenie
Výskumníci sa domnievajú, že objavili jeden z najstarších článkov evolučného príbehu zraku. To, čo dnes vnímame ako nenápadný orgán ukrytý hlboko v mozgu, môže byť pozostatkom dávneho svetlocitlivého oka našich prapredkov.
Štúdia tak ponúka nové vysvetlenie nielen pôvodu epifýzy, ale aj samotného vývoja zraku u stavovcov vrátane človeka.
