KYJEV - V polovici marca vyliezol Oleksij Vološčuk na najvyššie poschodie rozostavaného domu v Mariupole, kde bolo ešte možné zachytiť mobilný signál. Prihlásil sa na Facebook a zverejnil tam fotografie devätnástich detí rôzneho veku. "Žijú v sanatóriu v pivnici a dojedajú posledné zásoby," napísal vtedy podľa BBC.
Na snímke z mariupoľského sanatória bolo aj šesť súrodencov, ktorí sa tam od januára liečili na oslabenú imunitu. V deň ruskej invázie na Ukrajinu 24. februára zobudila všetky deti o piatej ráno zdravotná sestra. "Povedala nám, že v krajine je vojnový stav a máme zavolať rodičom, aby nás vyzdvihli," rozpráva najstarší zo súrodencov, sedemnásťročný Tymofij. Lenže cesta z asi sto kilometrov vzdialeného Vuhledara, kde ich adoptívni rodičia bývajú, viedla cez Volnovachu, na ktorú ruské sily zaútočili hneď v prvý deň invázie. Matka Olha Lopatkinová povedala Tymofijovi, aby vydržal, že úrady ich určite evakuujú.
Na začiatku vojny asi tristo detí v zariadení pozeralo fimy alebo surfovalo na internete. O niekoľko dní neskôr ale prestala fungovať elektrina, takže si okrem iného nemohli dobiť telefóny. V marci už Tymofij a jeho päť súrodencov vo veku od šesť až dvanásť rokov nemalo ako s rodičmi nadviazať kontakt. Vtedy ruská armáda oznámila, že mesto úplne obkľúčila. Po elektrine sa v sanatóriu zastavili aj dodávky plynu a vody. Traja najstarší chlapci chodili káľať stromy, aby sa dalo variť na ohni. Niekedy sa vydávali i počas ostreľovania do mesta po pitnú vodu. Vodu na kúpanie naberali v Azovskom mori a ohrievali ju na ohnisku. O jedlo, našťastie, núdzu nemali; vozili im ho raz denne policajti. Zostala aj kuchárka Valentyna. Keď jedného marcového dňa polícia priviezla generátor, dostal kuchárkin zať Oleksij Vološčuk nápad, že deti vyfotí a snímku zverejní na sociálnych sieťach s prosbou o pomoc. Následne sa dovolal mame súrodencov, zistil ale, že s manželom a ďalšími tromi deťmi odišla do Európy.
Lopatkinová vysvetlila, že sa bála kvôli ostreľovaniu po deti ísť a stále dúfala, že ich vyzdvihne s manželom hneď, ako sa otvorí humanitárny koridor. Situácia vo Vuhledare a okolí sa ale ďalej zhoršovala, preto sa rozhodli z mesta odísť. Dostali sa až do francúzskej obce Loué. Olga vtedy dostala od Tymofija sms správu: "Díky, že ste odišli, nás práve odviezli do Donecka," napísal nahnevaný syn.
Fotografia detí splnila účel. Dva dni po jej zverejnení prišiel do sanatória po deti dobrovoľník Oleksander Jarošenko, ktorý sa pokúsil všetkých odviezť sanitkou do Záporožia, kam mieril evakuačný koridor. Jeho časť ale viedla cez územie ovládané proruskými separatistami a na prvom kontrolnom stanovisku sanitku Rusi zastavili a zobrali im auto. Deti skončili v dočasnom ubytovacom stredisku v meste Manguš, kam hneď nato prišla poradkyňa šéfa separatistickej Doneckej ľudovej republiky pre detské práva aj reportéri prokremeľskej stanice RT nakrúcajúcej video o záchrane detí na Ukrajine. Tí odviezli Tymofija so súrodencami do Donecka, kde žili pod dohľadom a neskôr sa objavili v niekoľkých reportážach o pomoci osirelým deťom. Ukrajina označuje podobné násilné presuny detí na územie Donecka alebo Ruska za únos.
Na konci apríla sa Lopatkinová dozvedela, že v Donecku niekto organizuje návraty detí do rodín. Získala kontakt na Tetjanu Nosačovú, ktorú požiadala, aby jej deti prepravila do Francúzska. Keďže medzi Francúzskom a Doneckom nefunguje poštové spojenie, musel Tetjane doručiť plnú moc Olgin brat osobne. Donecké úrady po obštrukciách nakoniec s odovzdaním detí súhlasili. Dramatická cesta do Francúzska trvala štyri dni. Keď sa Nosačová 20. júna po deti vydala, Doneck bol pod silnou paľbou. Najprv šli deti s Tetjanou autobusom do Moskvy a potom cestovali dvomi autobusmi takmer dvani dni cez Rigu do Berlína, kde už na ne čakal otec s mikrobusom. "Bolo to ako vo filme. Všetci ľudia sa nám snažili pomôcť," opísala Nosačová, ktorá sa potom vrátila do Donecka. Dúfa, že pomôže ďalším odlúčeným rodinám. Lopatkinovci plánujú v auguste posadiť svoje deti do minibusu a vydať sa do Portugalska k moru.
