RÍM - Aj negatívne emócie, ako sú hnev, strach, utrpenie, pocit viny alebo úzkosť, môžu byť užitočné v boji proti rakovine a môžu chorých motivovať. Napríklad k väčšej fyzickej aktivite, ktorá má kľúčovú úlohu pre spokojnosť pacientov, či už vo fyzickej či psychickej rovine, píše taliansky denník Corriere della Sera.
Recept na dlhovekosť? Takto by ste sa mali stravovať, ak sa chcete dožiť stovky
Tím vedcov z Torontskej univerzity sledoval zhruba rok 145 žien, ktoré mali nádor na prsiach. Účastníci výskumu vyplňovali dotazník, ktorého cieľom bolo vyhodnotiť ich emócie, schopnosť zamerať sa na nové ciele a prevádzkovať fyzickú aktivitu. Zo vzoriek slín potom vedci analyzovali hladinu hormónu kortizolu.
Pri dlhodobom sledovaní sa ukázalo, že bývalé pacientky, ktoré väčšinou pociťovali negatívne emócie (strach, úzkosť, zlosť či pocit viny), boli tiež najviac fyzicky aktívne.
"Negatívne pocity môžu prispievať k zvýšeniu hladiny stresového hormónu kortizolu, ktorý môže mať na organizmus negatívny vplyv. Na druhej strane sa však ukázalo, že to bolo účinnou pohnútkou, ktorá stimulovala pacientky, aby vyvíjali telesnú aktivitu a zameriavali sa na nové ciele, napríklad na to, že začali chodiť stále rýchlejšie," uvádza koordinátorka výskumu Andree Castonguayová.
"Negatívne emócie sú súčasťou našej existencie. Je bežné, že v prípade chorôb ohrozujúcich náš život, rovnako ako v mnohých stresových situáciách, prežívame negatívne emócie, ako je zlosť, pocit previnenia, úzkosť a strach. To však môže plniť aj užitočnú úlohu, pokiaľ vedú k procesu uvedomenia a ak sú zdieľané. Ich potláčanie naopak vytvára predpoklady pre biologické procesy škodlivé fyzickému a psychickému zdraviu," vysvetľuje riaditeľ psychiatrickej kliniky Ferrarskej univerzity Luigi Grassi.
Čo je teda vhodné urobiť, aby sme pacientom pomohli prekonať tieto "ťažké" pocity? "Možnosť prejaviť negatívne pocity bez toho aby sme sa za ne hanbili alebo sa ich desili, je dôležitým krokom. Ak k tomuto procesu prispeje rodina, príbuzní a priatelia, je oveľa pravdepodobnejšie, že pacient pozvoľna pociťuje väčšiu a väčšiu úľavu, alebo že v závislosti na tom, aké silné sú negatívne pocity, ľahšie požiada o pomoc odborníkov na psychoterapiu," uvádza Grassi.
Asi polovica onkologických pacientov trpí stresom, úzkosťami a depresiami. "Odhady sa rôznia podľa toho, o aký nádor ide, v akom je choroba štádiu a prirodzene aj podľa toho, v akej rodine chorý žije, čiže ako ho rodina podporuje," hovorí prezident Talianskej psychoonkologickej spoločnosti (SIPO) Paolo Gritti.
"Možno povedať, že zhruba polovica chorých na rakovinu pociťuje psychické problémy. Ale len časti z nich sa dostane pomoc psychológa, ktorá však môže byť veľmi užitočná. Je dokázané, že programy psychickej podpory, ktoré tu sú nevyhnutné, majú pozitívny vplyv na stav pacienta a na priebeh choroby, pretože ovplyvňujú to, ako jeho telo liečbu prijíma, aký je vzťah k lekárovi a k rodinným príslušníkom. V prípade psychických ťažkostí je dôležité požiadať o pomoc, bez strachu a rozpakov," uzatvára Gritti.
