Filmová a divadelná herečka, recitátorka, prvá dáma slovenskej divadelnej scény Herectvu sa venuje od svojich osemnástich rokov. Vyštudovala štátne konzervatórium v Bratislave, odbor herectvo. Prvýkrát stála na javisku v Komornom divadle v Martine, kde pôsobila dva roky. Jej celoživotné herecké umenie je však spojené so Slovenským národným divadlom, kde stvárnila množstvo nezabudnuteľných postáv.
Jej herecké majstrovstvo a osobnosť dominujú aj v množstve filmových a televíznych postáv. Pani Marína Kráľovičová vošla do povedomia slovenských divákov aj ako skvelá recitátorka a žena s obrovskou dávkou energie, ktorá už niekoľko desaťročí zúročuje svoj talent. Mária Kráľovičová spolu s manželom básnikom Miroslavom Procházkom vychovala dve deti a žije v Bratislave.
„Každý deň vstávam s pocitom, že sa opäť niečo nové naučím, a keď sa stretnem s múdrymi ľuďmi, pijem z nich tú múdrosť ako malinovku,“ hovorí Mária Kráľovičová, pani herečka a recitátorka, ktorá svojím umením teší ľudí už niekoľko desaťročí.
Chceli ste byť odjakživa herečkou?
Pochádzam z malej dedinky Čáry, kde som sa s profesionálnym divadlom v detstve síce nestretla, ale odmalička som túžila byť niekým iným. Vedela som sa prevteliť do rozprávkových postáv, o ktorých mi rozprávala stará mama, a rada som recitovala – keď išli ženičky z kostola, postavila som sa na školské schody a prednášala som krátke veršíky. Bola som taký malý exhibicionista.
Aký je váš recept na úspech?
Mala som šťastie, že som sa narodila u jednoduchých, úžasných ľudí, ktorí ma naučili, ako pracovať, byť zodpovednou a disciplinovanou – a to mi ostalo. Svojich rodičov som videla sedieť, len keď jedli.
Ako sa dá zvládnuť kariéra s rodinou?
Keď sa chce, všetko sa dá zvládnuť. Aj bez automatickej práčky som dokázala každý deň oprať šesťdesiat plienok. Voľakedy boli šesťtýždňové materské dovolenky a len nedávno som si uvedomila, že som si ju za dcéru Janku nevybrala celú. Na desiaty deň po pôrode mi zavolali, aby som zaskočila za chorú kolegyňu a už som ostala hrať. Syna som dojčila deväť mesiacov, dcéru štyri a pol mesiaca – domovníčka mi ich nosila do divadla na kŕmenie. Bola by som Janku dojčila aj dlhšie, ale pani Hana Meličková mi hovorila: Však ty si už úplne zjedená! Bola som chudučká ako Twiggy.
Chceli ste byť niekedy v koži muža?
Niekedy som si myslela, že to muži majú v živote jednoduchšie. Ale nie! Byť ženou je úžasné, máme bohatší život, najmä kvôli deťom. Navyše, empatia, ktorú pri svojom povolaní potrebujeme, je silnejšia u žien. Musím sa vedieť vžiť do rôznych nálad a charakterov. Zahrať rolu tak, aby divák vedel, o čo postave, ktorej prepožičiavam svoje telo aj dušu, ide. Bola som svätá Jana, Marilyn Monroe aj Salome a z každej z tých žien vo mne niečo zostalo. A každá ma obohatila.
Čo ste sa naučili vďaka svojej profesii?
Predstavte si dievčatko, čo prišlo z dediny a zrazu spoznalo celú kultúrnu elitu národa – Laca Novomeského, Mira Válka, Janka Kostru, Zuzku Zguryšku, Hanku Zelinovú, Gitku Figuli, Štefana Moyzesa... A títo veľkí umelci sa zrazu stali mojimi kamarátmi, prijali ma medzi seba. A debaty na pôde umeleckých klubov? To boli moje Sorbonny...
Čo nevyšlo podľa vašich predstáv?
Človek urobí toľko chýb... Samozrejme, veľakrát som padla do prachu, nie všetko bolo podľa mojich predstáv, no najdôležitejšie je vstať a ísť ďalej. Tie pády a následné vzlety sú predsa na živote najkrajšie, nie?
Ktorá žena by bola vašou osobnou Slovenkou roka?
Dlhé roky som pracovala vo Zväze žien, takže viem, aké úžasné ženy žijú po celom Slovensku – každá by si zaslúžila ocenenie.
Po čom ešte túžite?
Chcela by som cestovať a spoznať ľudí v severských krajinách, tam som ešte nebola. Občas sa vydať s divadelným predstavením medzi ľudí po Slovensku a... zomrieť zdravá.
Hlasujte formou prázdnej SMS na číslo 9951 alebo na stránke www.slovenkaroka.sk
