BRATISLAVA/PRAHA - Včera sme si uctili 50. výročie okupácie Československa vojakmi Varšavskej zmluvy pod vedením Sovietskeho zväzu. Počas prvých dní zomreli desiatky ľudí. Tragické udalosti a okupačné zločiny sa však diali aj v ďalších rokoch potom, čo nastali temné časy. Dodnes existujú pamätníci, ktorí na tragické udalosti, bohužiaľ, nezabudli.
Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa zanechalo v mnohých ľuďoch horkosladké spomienky. O to horšie sú pre tých, ktorí stratili svojich najbližších, či prežili obrovskú tragédiu.
Okupačný vojak umlátil matku a dve malé deti
Na Facebooku si na tragický príbeh Věry a jej detí zaspomínala Jana. Medzi stovkou Čehov a Slovákov, ktorí počas okupácie zahynuli bola aj 29-ročná Věra Dostálová a jej dve malé deti (4 a 6). Okupačný vojak totiž všetkých troch dobil kladivom. Tento brutálny akt sa odohral v apríli 1981 v Břuchotíně na Olomoucku. Medzi ľuďmi sa tradovalo, že šlo o vojaka, ktorý ušiel z kasární. Keď prišiel do Břuchotína, myslel si, že už je pri hraniciach, preto sa rozhodol, že z garáže jedného z domov ukradne auto.
Věra ho pri čine prichytila a snažila sa lúpeži zabrániť. Věru, štvorročného Tomáška a šesťročnú Pavlínku dobil vojak kladivom. Z činu pôvodne vinili jej manžela Pavla. „Kěd sa manžel vrátil domov, našiel ich už všetkých bez známok života. Keď pribehol do krčmy pre pomoc, mal ruky celé od krvi. Muži sa zhrozili, že niekoho zabil,“ spomínala Jana. Československé úrady vtedy tvrdili, že príslušník sovietskych vojsk určite nie je páchateľom a že ide o nejakého kriminálnika. To, kto je vinníkom, zistili až po roku 1989. Bol ním okupačný vojak Jurij Kononov. Deň po čine ho chytili v Olomouci, z vraždy ho údajne usvedčil prsteň zavraždenej. Súdili ho v Sovietskom zväze a mal skončiť na Sibíri. V okupačnej správe jeho meno nikdy nezverejnili.
Zabili mi brata
Anna Malá je sestrou devätnásťročného futbalistu a strojného zámočníka Jozefa Bonka, ktorého v Poprade 21. augusta 1968 zavraždili okupačné vojská. „Prišiel ten nešťastný rok šesťdesiaty ôsmy, kedy sme nechceli veriť, čo sa stalo. Brat Jozef chodil na týždňové roboty do Krajnej Poľany opravovať na píle stroje. Brat Mišo odišiel na manévre a volali ho do Olomouca. V utorok večer odišiel, ale už v noci začali ísť tanky okolo nás,“ uviedla Anna na stránkach Ústavu pamäti národa.
V stredu na obed pred jednou poobede prišla tá najstrašnejšia správa. „Pred jednou hodinou nám dali vedieť, že brata Joža zastrelili v Poprade. Nikto tomu neveril. Neverili sme, že ta ďaleko je to možné,“ uviedla Anna s tým, že neskôr, keď deti vyrástli, začala pracovať vo Svite. V Poprade bolo ranených dvanásť mladých chlapcov. „Len brat bol strelený tak, že to dostal cez pečeň a vykrvácal. Hoci mu bola poskytnutá pomoc. Pán lekárnik hovoril, že on nič nezmôže, a tak s bratom utekali na polikliniku,“ povedala Anna s tým, že z nemocnice ho preniesli do Spišskej soboty, no počas prevozu Jozef zomrel. „Už na nádvorí mu sanitkár len oči zatlačil, že bol mŕtvy. Tak nám povedal ten pán,“ spomína so slzami v očiach Anna.
Pani Annu potom sledovali aj pripokladaní kvietka k tabuli. „Vo Svite asi v roku 1972 bola umiestnená (pamätná) tabuľa na pôvodnom mieste, kde ho (brata Jozefa) zastrelili,“ rozprávala so slzami v očiach. Anna vždy nechala pri tabuli kvietok, lenže predseda Komunistickej strany dal tabuľu rozbiť a hodil ju vtedy do koša. Brat pani Anny ju neskôr polepil a odniesol domov. Na dom, kde Jozefa postrelili, umiestnili tabuľu ž po revolúcii. Dom neskôr zbúrali a tabuľu umiestnili na múr Kostola svätého Egídia za pomoci primátora Kubíka a Konfederácie politických československých politických väzňov. Pani Anna prežila ko dieťa aj druhú svetovú vojnu. Dobre si pamätala na strašné veci, ktoré sa diali. „Videla som aj Rusov vtedy, bola som decko, no videla som, čo robili, ako nás rabovali a tie spomienky prišli zase. Ľudia hovorili: ,Vojna, vojna!' Takže som sa bála o svoje deti,“ povedal Anna s tým, že ich vtedy upokojovala televízia, z ktorej vyzývali ľudí, aby nerobili nič zlé.
Štefana rozdrvil tank
František Kardoš sa stal očitým svedkom smrti Štefana Ciberaja, Dispečera Československých štátnych dráh. Zachytila ho vojenská kolóna v Rožňave. Tank ho pritlačil k stene obytného domu, amputoval mu pravú nohu a poškodil panvu. Štefan zomrel po prevoze do nemocnice. „V mojom prípade to bolo tak, že ja som pricestoval po dlhom čase do Rožňavy v noci a ráno 21. ma zobudili rodičia, že sú tu ruské vojská,“ uviedol František s tým, že sa išli na celú vec okamžite pozrieť. „Celé doobedie sme sledovali prechod vojenskej konvoji cez mesto.“
Šok prišiel až neskôr. Podľa Františka nešlo o konflikt, ale o stret. „Tank zastal na Košickej ceste zastavili konvoj. Kvôli niečomu tam zastalo jedno auto a mladí chlapci tam prišli ponad cestu a v podstate sa vojenské autá nevedeli, zablokovali cestu,“ povedal. Tanky začali postupne inou trasou obchádzať Rožňavu. Takinsti sa rozprávali s Rožňavčanmi, keď v tom dostali povel na ďalší postup. Museli ísť veľmi pomaly. „Vychádzali z bývalej Jovickej ulici na rázcestie, kde sa stretáva s Košickou cestou tesne pred mostom. A tam fakticky ľudia stáli a videli, že tanky už nezastanú, tak odstupovali, odstupovali pred tým tankom a on pokračoval,“ uviedol s tým, že ako ľudia odstupovali stala sa tragédia.
„Tí, ktorí tam stáli blízko, odstupovali nabok a zrejme pán Ciberaj sa postavil k múru pri dome. Keď sa tank otočil, tak normálne ho pásom pritlačil na stenu. Bolo to veľmi nešťastné, nešťastie. My sme tam boli ako chlapci a videli sme to. Veľmi špatný pohľad. Ľudia boli zdesení, lebo vidieť to, to nebola vôbec nejaká sranda,“ opísal strašné udalosti František. Bol problém aj s tým, aby na miesto prišla sanitka kvôli obrovskému počtu ľudí. „Nakoniec tam sanitka dorazila a vzali ho. Potom, čo sa stalo, ľudia na tie nákladné autá hádzali kamene, všetko. Bol to tiež veľmi nepríjemný pohľad, lebo aj tí vojaci tam boli zranení za sklami ako išli s tými autami. Bolo to veľmi, veľmi hektické,“ dodal očitý svedok.
Môjho muža prešli tri tanky, postavil sa vojakovi
Pani Mária Leváková dodnes spomína na otrasný moment, kedy prišla o muža. Sama tomu nemohla uveriť. Vtedajšia polícia jej svietila do očí reflektorom, pani Mária si myslela, že zas ide vojna. „Pani Leváková, muža vám zabili Rusi pri vstupe do Zvolena,“ zopakovala vetu, ktorou jej oznámili smrť muža. Pani Mária ostala v šoku. „A prečo ho zabili, veď bol doma predvčerom, či ako som to povedala,“ povedala.
„No ale aj tu sa valili, videli sme všetko. Ale to by ma ani vo sne ma nenapadlo, že on. A čo si chcel docieliť, čo myslel, že ich, že ich nepustí?“ Pani Mária opísala aj dôvod, prečo jej manžel inváziu vojsk neprežil. „Kľakol si jedným kolenom a vtedy ten veliteľ na tanku: No, pajďom (Poďme, pozn. red.) a už mu hlava hneď odpadla a ešte ho dva tanky. Jeho dva tanky prešli. A čo? Zabili ho a ani nikto ho, nič ako keby ani nebol existoval,“ spomína Mária. „To sa mi nepáčilo, že bolo napísané, že pravdepodobne bol opitý. Somarina. Tak do roboty šiel a topánky si bol kúpiť a mohol byť opitý. Vidíte, ako vedia zošpiniť ľudí? Toto je všetko, čo ja viem,“ dodala Mária.
