Jozef Heriban sa 9. júla dožíva šesťdesiatky. V tento deň zároveň vyprevádza medzi čitateľov knihu Prelet sťahovavých vtákov (HERIAL), ktorú tvoria tri upravené predchádzajúce knihy autora: Niekto na mňa stále píska (1996), Intimita vlkov (2008) a Posadnutosť (2009).
Tri knihy tejto knihy vyšli predtým samostatne. Na obálke sa ale dočítame, že autor písal tento román vyše 20 rokov... Naozaj sa to začalo už pred toľkými rokmi a aké mostíky sú medzi knihami, že ich možno zjednotiť pod jeden text?
Prvú časť románu som začal písať niekedy v roku 1987 alebo 1988. Musím to ešte presne zistiť, lebo ma to samého zaujíma. Potom rukopis ležal v zásuvke môjho písacieho stola päť-šesť rokov, kým som ho celý znovu prepísal. Vyhodil som jednu tretinu textu, čo bolo šesťdesiat strán a poslal do anonymnej súťaže Literárneho fondu. Próza vyhrala a tak sa začal príbeh Michala Mayera alias Gregory Mayera alias Ezru Mayera. Ďalšie dve časti vznikli oveľa neskôr, pretože som v živote robil niečo celkom iné. Celý ten čas som však rozmýšľal o osudoch jednotlivých postáv. Keď som román teraz niekoľko mesiacov prepisoval, v základnej koncepcii som nemusel veľa meniť, pretože rozprávanie je osobná výpoveď muža, ktorý po vpáde ruských vojsk začal študovať na bratislavskom konzervatóriu, potom pracoval niekoľko rokov v médiách, aby sa nakoniec stal profesionálnym spisovateľom.
Si jeden z mála autorov, ktorí otvorene hovoria o radosti z úspechu svojich kníh, ale aj o sklamaniach. Čo znamená byť v slovenskom knižnom svete úspešný a ako prežívaš svoj úspech?
Podľa môjho názoru každý spisovateľ, alebo spisovateľka chce dosiahnuť so svojou tvorbou úspech. Pre jedného je najviac, keď napíše bestseller, ktorý sa vynikajúco predáva. Pre druhého sú kritériom dobré kritiky odborníkov a ceny v súťažiach. Tretí povie, že najdôležitejšie sú pochvalné reakcie čitateľov. Predpokladám, že najkrajšie je, keď to človek môže zažiť všetko a s tou istou knihou. Ale aj tak si myslím, že pre tvorcu je najväčším zážitkom čas, keď text vzniká. Aspoň u mňa to tak je. Nič krajšie vo svojej profesionálnej kariére nepoznám, ako počúvať po nociach románové postavy a zapisovať si ich vety. Ale aby som odpovedal presne na otázku. Na Slovensku to spisovatelia nemajú vôbec ľahké. Musia byť pripravení na všetko možné, len nie na žičlivosť, uznanie a úspech. A to sa samozrejme netýka len spisovateľov.
Najdôležitejšia kniha tvojho života je dopísaná; máme si myslieť, že už je definitívne dopísané?
Máš pravdu. Som presvedčený, že Prelet sťahovavých vtákov je najdôležitejšia kniha môjho života. Neviem si predstaviť, že by som podobný výkon ešte niekedy zopakoval. Ale spisovateľstvo je práca ako každá iná. Ani operný spevák nekončí, keď sa dostane do Metropolitnej opery. Ani chirurg neprestane operovať po úspešnom oddelení siamských dvojčiat. A možno tie najlepšie časy ešte len prídu. V jednej z mojich kníh som napísal, že keď sa človek prestane pohybovať dopredu, začne zomierať. Myslím to vážne a preto by som rád na jeseň vydal knižku, ktorú teraz dokončujem. Bude sa volať Fagotista, ktorého nemiloval Boh.
Radoslav Matejov
Ďalšie novinky zo sveta kníh nájdete v Knižnej revue 14/15 (vychádza 10. júla)!
