V 200-ročnej drevenici žije Jarmila Bollová (63) už 30 rokov a ani za svet by odtiaľ neodišla.
TERCHOVÁ - Žije ako pustovníčka. Jarmila Bollová (63) býva už 30 rokov úplne sama v 200-ročnej drevenici v terchovskej osade. V dome má také vymoženosti, ako mikrovlnku a stacionárny bicykel.
Narodila sa vo Vrútkach
a vydala sa do Žiliny. Terchovský
kraj jej učaroval od
začiatku. Spolu s manželom
si pred 30 rokmi kúpili
drevenicu, v ktorej dnes žije
sama. Manžel zostal bývať
v Žiline spolu so synom
a vnúčatami.
V osade, v ktorej býva pani Jarmila, žilo kedysi v dreveniciach asi desať obyvateľov. Postupne pomreli a v osade zostala sama. Z dreveníc sa stali chatky, ktoré vlastnia prevažne Bratislavčania. „Chodia sem najmä cez víkendy, sviatky a na dovolenku,“ hovorí Jarmila Bollová a poťažká si nad tým, ako sa jej zle chodí. „Do obchodu cez zimu neprejdem, pretože pešo z dediny do osady je pol hodiny a pred štyrmi rokmi som si zlomila panvový kŕčok,“ vraví. Nákupy jej robia syn a manžel, ktorí ju navštevujú. Autom sa k nej cez zimu nedostanú, pretože kopec je dosť prudký. Ak niečo potrebuje, zavolá do obchodu, a keď niekto príde do osady na prechádzku, tak jej to prinesie.
Vôbec sa nesťažuje a vraj ani za svet by z osady neodišla. Keď mala úraz, tak ju syn previezol do dediny k sanitke na saniach. Kúpila si stacionárny bicykel, na ktorom cvičí každý deň. Nemusí tak chodiť na rehabilitáciu do žilinskej nemocnice. Často okolo jej drevenice prechádzajú turisti a hubári. Strach už nemá, ale v začiatkoch sa bála. „Keď som sa dočítala, že zlodeji prepadávajú a okrádajú starých ľudí, tak som bola obozretná. Dokonca som spávala so sekerkou,“ prezradila. Je naozaj sebestačná. Drevo si narúbe sama, aj vodu si zo studne nanosí.
V osade, v ktorej býva pani Jarmila, žilo kedysi v dreveniciach asi desať obyvateľov. Postupne pomreli a v osade zostala sama. Z dreveníc sa stali chatky, ktoré vlastnia prevažne Bratislavčania. „Chodia sem najmä cez víkendy, sviatky a na dovolenku,“ hovorí Jarmila Bollová a poťažká si nad tým, ako sa jej zle chodí. „Do obchodu cez zimu neprejdem, pretože pešo z dediny do osady je pol hodiny a pred štyrmi rokmi som si zlomila panvový kŕčok,“ vraví. Nákupy jej robia syn a manžel, ktorí ju navštevujú. Autom sa k nej cez zimu nedostanú, pretože kopec je dosť prudký. Ak niečo potrebuje, zavolá do obchodu, a keď niekto príde do osady na prechádzku, tak jej to prinesie.
Vôbec sa nesťažuje a vraj ani za svet by z osady neodišla. Keď mala úraz, tak ju syn previezol do dediny k sanitke na saniach. Kúpila si stacionárny bicykel, na ktorom cvičí každý deň. Nemusí tak chodiť na rehabilitáciu do žilinskej nemocnice. Často okolo jej drevenice prechádzajú turisti a hubári. Strach už nemá, ale v začiatkoch sa bála. „Keď som sa dočítala, že zlodeji prepadávajú a okrádajú starých ľudí, tak som bola obozretná. Dokonca som spávala so sekerkou,“ prezradila. Je naozaj sebestačná. Drevo si narúbe sama, aj vodu si zo studne nanosí.
