K pamätníku J. Bonka, ktorý je umiestnený na kostole, položili včera Popradčania kytice kvetov.
POPRAD – Poprad, 21. august 1968, 13.05. Jozef Bonk (+ 19), sústružník z Hôrky (okr. Poprad) práve prechádza námestím. Pred niekoľkými minútami sa vrátil z týždňovky. Hoci sú v meste tanky, plno cudzích vojakov a vládne tu chaos, ide ešte matke kúpiť zápalky.
Niekoľko metrov od neho vydá veliteľ ruského tanku povel na streľbu. Guľometník vypáli niekoľko dávok. J. Bonk sa chce, tak ako ďalší vydesení ľudia, ukryť v blízkom obchode. Nestíha. Guľka zasiahne pečeň. Mladík upadne do bezvedomia a pri prevoze do nemocnice umiera.
"Nik z našej rodiny nechcel veriť, že Jozef je mŕtvy. Veď mal byť ešte v práci. Bol taký mladý... Bolo to strašné, všetci sme plakali," spomína na prvé okamihy Jozefova sestra Anna Malá (65). Rodina sa vydala do popradskej nemocnice, dúfala, že ide o planý poplach. V márnici však zhasli ich posledné nádeje. "Ležal na nosidlách. Sveter mal rozstrihnutý, brucho zalepené. A bol mŕtvy," hovorí so slzami v očiach jeho sestra, dnes už dôchodkyňa.
Na pohrebe sa vtedy zišlo niekoľko stoviek ľudí. Kňaz sa v strachu pred komunistickou mocou skrýval pod dáždnikom. Všetci sa báli, čo bude ďalej. Napriek neistote uložili Jozefovi do hrobu transparent s nápisom: "Ja nevinný, zomrel som rukou sovietskeho vojaka."
Rodina mladého sústružníka, ktorý nadovšetko miloval futbal, musela dlho mlčať. Keď už mohli o tom, čo sa stalo, hovoriť, nik sa o nich nezaujímal. "Žiadne odškodnenie sme od štátu nedostali. Ešte v 68. sa vyzbieralo asi 6 000 korún, za čo dali urobiť pamätnú tabuľu. Odvtedy nič," zamyslela sa A. Malá. K pamätníku Jozefa Bonka položili včera Popradčania kytice kvetov.
"Nik z našej rodiny nechcel veriť, že Jozef je mŕtvy. Veď mal byť ešte v práci. Bol taký mladý... Bolo to strašné, všetci sme plakali," spomína na prvé okamihy Jozefova sestra Anna Malá (65). Rodina sa vydala do popradskej nemocnice, dúfala, že ide o planý poplach. V márnici však zhasli ich posledné nádeje. "Ležal na nosidlách. Sveter mal rozstrihnutý, brucho zalepené. A bol mŕtvy," hovorí so slzami v očiach jeho sestra, dnes už dôchodkyňa.
Na pohrebe sa vtedy zišlo niekoľko stoviek ľudí. Kňaz sa v strachu pred komunistickou mocou skrýval pod dáždnikom. Všetci sa báli, čo bude ďalej. Napriek neistote uložili Jozefovi do hrobu transparent s nápisom: "Ja nevinný, zomrel som rukou sovietskeho vojaka."
Rodina mladého sústružníka, ktorý nadovšetko miloval futbal, musela dlho mlčať. Keď už mohli o tom, čo sa stalo, hovoriť, nik sa o nich nezaujímal. "Žiadne odškodnenie sme od štátu nedostali. Ešte v 68. sa vyzbieralo asi 6 000 korún, za čo dali urobiť pamätnú tabuľu. Odvtedy nič," zamyslela sa A. Malá. K pamätníku Jozefa Bonka položili včera Popradčania kytice kvetov.
