Nie sú bežná rodina. Alex a Jody majú niečo po tridsiatke a ich osemročný syn Sam je autista. Hoci je Sam veľmi milý, je preňho ťažké komunikovať s ostatnými ľuďmi a veľmi ľahko ho vydesia intenzívne situácie. Alex Samovi nerozumie a nedokáže ani komunikovať svoju frustráciu a smútok Jody, ktorá je z jeho emočnej izolácie vyčerpaná.
Alex to proste nezvláda. Rozpadá sa mu život, a hoci svoju ženu Jody miluje, aj svojho autistického syna, nedokáže však uniesť každodennú realitu Samovej „inakosti“. Ani problémy, ktoré ich dusia.
Alex opustí rodinu, navyše stratí prácu a ocitne sa tak úplne na dne.
Jedného dňa však Sam Alexovi prezradí, že je fanúšikom počítačovej hry Minecraft. Alex sa rozhodne hru vyskúšať, aby svojmu synovi lepšie porozumel. Až vďaka tejto hre pre seba otec a syn nájdu spoločný priestor, v ktorom sa začnú lepšie spoznávať a navzájom si rozumieť.
Nešťastná rozbitá rodina sa cez toto nové puto medzi otcom a synom ocitne v celkom novej situácii...
Dokáže sa rozpadajúca sa rodina dať kúsok po kúsku, kocku po kocke, znovu dohromady?
Chlapec z kociek je silný, dojemný a zároveň skutočný príbeh otca a jeho autistického syna, pri ktorom sa neubránite slzám. Autor Keith Stuart čerpal inšpiráciu z toho najintímnejšieho zdroja - z vlastného života.
Dôležitú rolu Minecraftu v živote autistov i vývoji vzťahov v príbehu Chlapca z kociek vysvetľuje autor knihy nasledovne: „Minecraft je podporovaný celou autistickou subkultúrou, pretože otvára možnosti akejkoľvek sociálnej interakcie, ktorá je oslobodená od tajomných a nepochopiteľných drobností, na ktoré autisti narážajú v reálnom svete.”
Začítajte sa do nádherného románu Chlapec z kociek:
Prvá kapitola
Odcudzil som sa.
To je prvé, čo mi napadne, keď vyjdem z domu, prejdem cez cestu a nasadnem do nášho starého rozheganého kombi. Správnejšie by asi bolo povedať, že sme sa odcudzili navzájom, no pravdupovediac za to môžem najmä ja. Pozriem sa do spätného zrkadla a uvidím vo dverách stáť Jody, moju manželku, s neučesanými a zauzlenými dlhými vlasmi. Vedľa nej, tvár zaborená do maminho boku, stojí náš osemročný syn Sam. Pokúša sa zakryť si oči aj uši zároveň, ale viem, že to nerobí preto, aby ma nevidel a nepočul odchádzať. Pripravuje sa na vrčanie motora, ktoré preňho bude ohlušujúce.
Ako debil zdvihnem ruku, ani čo by som sa ospravedlňoval, že som sa niekomu pichol do cesty pri vjazde na diaľnicu. Potom skrútnem kľúčom a pomaly sa rozbehnem. Odrazu, netuším ako, sa Jody zjaví pri okienku z druhej strany auta a zľahka naň zaklope. Stiahnem ho.
„Drž sa, Alex,“ povie. „Prosím ťa, vyrieš si všetko, čo treba vyriešiť – mal si to urobiť už dávno, keď sme ešte boli šťastní. Keby si s tým neotáľal, tak... čo ja viem. Možno by sme boli šťastní aj teraz.“
Zvlhnú jej oči, nahnevane si ich utrie opakom ruky. Potom znovu pozrie na mňa a je to asi výraz v mojej tvári, ten smútok, tá vina, ktorý ju obmäkčí. Hnev v lesknúcich sa očiach zoslabne: „Pamätáš sa, ako sme boli stanovať v Cumbrii? Keď nám kozy rozhrýzli stan a tebe vlhko skoro rozožralo nohy? Tak to, čo zažívame teraz, nech už je to akokoľvek zlé, určite nie je horšie, jasné?“
Mlčky prikývnem, zaradím rýchlosť a odrazím sa od chodníka. Keď druhý raz pozriem do spätného zrkadla, už ich na ulici nevidieť. Vchodové dvere sú zavreté.
A je vymaľované. Desať rokov manželstva a možno práve prišiel jeho koniec. Sedím v našej chrchlavej kraksni, vzďaľujem sa od domu a netuším kam.
Sam bol krásne dieťa. Už keď sa narodil, bol krásny, mal husté hnedé vlasy a veľké plné pery – vyzeral ako Mick Jagger neschopný udržať moč.
Od začiatku s ním boli ťažkosti. Nechcel jesť, nechcel spať. V jednom kuse vrieskal, plakal, keď ho mala Jody na rukách, plakal, keď jej ho vzali. Zdalo sa, že bral svet osobne. Trvalo vyše dňa, kým do seba dostal prvé mlieko.
Zúfalá a strhaná Jody si ho držala pri prsníku a kvílila od úľavy. Ja som sa len prizeral, zmätený, zmorený, v ruke papierové vrecko s časopismi a čokoládami zo Sainsbury’s; úplnými zbytočnosťami pre čerstvú mamičku. Uvedomil som si, že nič, čím by sa jej dalo pomôcť, v obchode nekúpim. Bolo vybavené. Začal sa mi nový život.
Len to tak lusklo.
„Zostaň, ako dlho budeš chcieť, kamoš,“ povie Dan, keď sa o dvadsaťtri minút zjavím uňho – veď u koho aj iného – vo dverách. Vedel som, že sa naňho môžem spoľahnúť, respektíve som vedel prinajmenšom to, že bude v nedeľu poobede doma, lebo o takomto čase sa väčšinou zviecha z otváracej párty nejakého klubu, z náhodného posteľového dobrodružstva, alebo zo vzrušujúcej kombinácie týchto dvoch alternatív.
„Môžeš si vziať voľnú izbu,“ pokračuje, keď nastúpime do výťahu. „Niekde ti vyhrabem nafukovací matrac. Ale asi z neho uniká vzduch. Aj keď to hádam z každého, nie? Spal si niekedy na nafukovacom matraci, ktorý by nefučal? Veď uznaj. Prepáč, kamoš, viem, že na také veci teraz nemáš myšlienky. Chápem.“
Stojím uňho vo vchode neschopný slova, v ruke stále držím športovú tašku Nike, do ktorej som si zbalil prakticky všetko oblečenie, prenosný počítač, zopár cédečiek (načo?), hygienickú taštičku a snímku Jody a Sama, ktorú som urobil pred štyrmi rokmi na dovolenke v Devone.
Sedia na pláži a usmievajú sa, ale je to príšerná pretvárka. Celý týždeň bol ako zo zlého sna, lebo Sam nevedel zaspať v čudnej novej posteli s neznámym ťažkým paplónom a okrem toho mal panickú hrôzu z čajok. Preto spal s nami, celú noc – každú noc – sa vrtel a bol hore, takže sme od únavy cez deň sotva vychádzali z karavanu. Potom sme sa už spoločným dovolenkám skôr vyhýbali.
„Ideme von a dáme si do nosa?“ navrhne mi Dan.
„Ja... najprv by som sa vybalil a chvíľu posedel, ak by ti to neprekážalo.“
„Iste, vôbec nie. Postavím na čaj. Tuším mám k nemu aj sušienky. Určite mám nejaké sušienky.“
Dan zamieri do kuchyne a ja sa odšuchcem do svojej izby, kde hodím tašku na dlážku a zvalím sa do kolieskového kresla za jeho počítač. Chvíľu premýšľam, že by som ho zapol a poslal Jody mail, ale namiesto toho sa zahľadím von oknom. Veď čo by som jej aj písal. „Čau, Jody, sorry, že som nám dosral manželstvo. Nemohla by si zabudnúť na posledných päť rokov? LOL.“
Pravda je taká, že už ani neviem, ako sa s ňou zhovárať, nieto si s ňou ešte písať. V podstate celé naše manželstvo bolo jedno dlhé trápenie so Samom – jeho výbuchy, jeho mlčanie, dni, keď na nás vrešťal, dni, keď sa skryl pod posteľ a odmietal s nami nadviazať akýkoľvek kontakt.
- reklamná správa -
