Všetky životy majú rovnakú hodnotu. Ale niektoré smrti sa zdajú obzvlášť kruté.
Keď bolo Paulovi Kalanithimu v roku 2013 diagnostikované konečné štádium rakoviny, mal 36 rokov a smeroval k tomu, že bude veľkým prínosom pre svet vďaka svojej mysli a svojim rukám. Bol to nadaný lekár - bol vedúcim rezidentom neurochirurgie na Stanforde a chýbalo mu len pár mesiacov na to, aby zavŕšil ten najnamáhavejší zo všetkých klinických odborov. Bol tiež vynikajúcim vedcom. Jeho postgraduálny výskum génovej terapie mu získal najvyššie výskumné ocenenie v jeho odbore.
Akoby toho nebolo dosť, bol tiež skvelým spisovateľom. Než nastúpil na lekársku univerzitu, získal dva tituly z anglickej literatúry na Stanforde a veľmi vážne uvažoval o tom, že spisovateľská kariéra bude hlavnou náplňou jeho života.
Taký talent. Taká strata.
Príbeh Paula Kalanithiho poznám preto, lebo mi ho sám rozpovedal vo svojej knihe Môj posledný výdych, ktorá vyšla až po jeho smrti. Je to úžasná kniha. Bol som ňou hlboko dojatý, rovnako ako aj moja žena Melinda a naša dcéra Jennifer. Vlastne môžem povedať, že to je najlepší skutočný príbeh, aký som po dlhej dobe čítal.
Vďaka tejto knihe sa čitateľ s Paulom Kalanithim dobre zoznámi a tiež si ho veľmi obľúbi. Zasvätí vás nielen do svojej cesty lekára a neskôr i pacienta, ale aj do svojej úlohy manžela, ktorý bol niekedy pod bolestným tlakom nemilosrdného výcviku klinickej rezidentúry, ktorý on i jeho žena absolvovali. Kniha ma obzvlášť silne emočne zasiahla vo chvíli, keď sa Paul a jeho žena Lucy rozhodnú mať dieťa aj napriek tomu (alebo práve kvôli tomu), akú Paul dostal diagnózu.
Nie som veľmi na srdcervúce dojáky o smrti a umieraní, neobľubujem knihy The Last Lecture alebo Tuesdays with Morrie (Utorky s MORRIE). Ale táto kniha si absolútne získala môj obdiv - a moje slzy.
Neviem, či by niekto dokázal čítať Lucyin epilóg (ten obzvlášť) a neplakať pri tom. "Jeho hrob navštevujem často. Brávam si so sebou malú fľašku vína značky Madeira, menovca destinácie našich medových týždňov. Niečo vypijem ja a niečo rozlejem po tráve na Paulovu počesť. Keď sú so mnou aj Paulovi rodičia a bratia, zhovárame sa a ja rukou hladím trávu, akoby to boli Paulove vlasy. Cady navštevuje jeho hrob krátko pred svojím popoludňajším spánkom. Leží na deke, pozerá na oblaky, ktoré jej plávajú nad hlavou a šklbe kvietky, ktoré sme zasadili.“ Ale nenechajte sa odradiť smútkom toho celého. Mal by som zdôrazniť aj ďalšie veci, ktoré ma k tejto knihe pritiahli.
Tak napríklad sa mi veľmi páčili Paulove príbehy o chirurgickom výcviku. Vždy som obdivoval lekárov. Musia činiť nesmierne ťažké rozhodnutia a dopad ich práce je otázkou života a smrti. Paul dobre popisuje tieto veľké stávky bez toho, aby znel ako niekto, kto trpí božským komplexom. Jeden príbeh, ktorý sa dostane pod kožu každému rodičovi, ktorý si prečíta túto knihu, rozpráva o mladom pacientovi s nádorom na mozgu. "Dobré úmysly nestačili. Nie, keď tak veľmi záležalo na tom, aké šikovné sú moje ruky, keď hranica medzi tragédiou a triumfom bola tenšia ako dva milimetre. Jedného dňa sa k nám vrátil Matthew, chlapček s nádorom mozgu, ktorého si pred niekoľkými rokmi zamilovalo celé oddelenie. Bohužiaľ, ukázalo sa, že pri operácii nádoru predsa len došlo k poškodeniu jeho hypotalamu. Rozkošné osemročné dieťa sa medzičasom premenilo na dvanásťročné monštrum."
Tiež ma zaujalo Paulovo výrečné písanie. Obdivujem všetkých lekárov, ale najviac ma fascinujú tí, ktorí sú nielen nadanými lekármi, ale aj spisovateľmi. Vždy som v šoku, keď takého nájdem, aj keď by som už nemal byť. Paul je súčasťou bratstva úžasných doktorov spisovateľov, do ktorého sa radí aj Abraham Verghese (ktorý napísal predslov k Paulovej knihe), Siddhartha Mukherjee a Atul Gawande. Možno by som sa na to mal opýtať nejakého neurovedca, aby som zistil, či sú tieto rozdielne talenty v mozgu nejako prepojené.
Som si istý, že si Môj posledný výdych prečítam znovu. Táto krátka kniha má toľko významových vrstiev a toľko zaujímavých protipólov - život a smrť, pacient a lekár, syn a otec, práca a rodina, viera a rozum - viem, že až ju budem čítať druhýkrát, nájdem tam niečo nové.
Neviem, kde Paul našiel fyzickú silu na to, aby napísal túto knihu, zatiaľ čo bol vysilený chorobou a neskôr silnou chemoterapiou. Ale som rád, že ju našiel. Strávil svoj krátky život tak, že tým či oným spôsobom hľadal zmysel - v knihách, v písaní, v medicíne, v chirurgii a vo vede. Som vďačný za to, že čítaním jeho knihy som mohol byť svedkom tohto krátkeho úseku jeho cesty.
Kiež by len táto cesta nebola bývala tak skoro ukončená.
Bill Gates
- reklamná správa -
