Každý, kto navštívil Banskú Štiavnicu, zažil aspoň na chvíľu to neopakovateľné čaro starobylého mesta, v ktorom zovšadiaľ dýcha história, pôvabná architektúra i zašlá sláva. Na svoje mesto sú zvlášť hrdí rodáci. Patrí medzi nich aj spisovateľ Anton Hykisch, ktorý svoj vrúcny vzťah a úctu k mestu „pretavil“ do knihy spomienok Moja Štiavnica.
Pred čitateľmi poodhrnul závoj času a sprevádza ich strmými uličkami, tajomnými domami, pavlačami, dielňami, obchodíkmi, všadeprítomnými schodmi, terasovitými záhradami, historickými i baníckymi pamiatkami aj okolím. Túla sa mestom a vykresľuje jeho meniacu sa tvár. To všetko dokumentuje množstvom fotografií svojej rodiny, priateľov, známych i pohľadmi na nevšedné zákutia Štiavnice.
Anton Hykisch vo svojich spomienkach „otvoril“ dvere do domu starého otca Bálintha na Dolnej ružovej ulici, ktorý bol typickým domom dobre situovaného Štiavničana 20. storočia. Zoznámil so zvláštnosťami budovy od pivnice cez obytné izby, kuchyňu až po záhradu. Neuspokojil sa so strohými opismi, ale oživil ich ľuďmi, ktorí tu žili (gazdiná, kuchárka, starkí...) alebo ich činnosť úzko súvisela s chodom domácnosti (pekár, pomocníci a spolupracovníci v obchode), s ich zvykmi, tradíciami či stravovaním.
Pri týchto obrázkoch som doslova pocítila dych starých štiavnických domov a dvorov, veď v jednom z nich na námestí som zopár rokov prázdninovala. So záujmom som preto autora nasledovala na hlavnú ulicu – štiavnickú „Wall Street“, na korzo na terase, kde „mladí získavali zážitky na celý život“, na námestie, za pamiatkami – k zámkom, kostolom, cintorínom, kalvárii, školským budovám, do botanickej záhrady či za krásami Sitna a slávnych tajchov.
Prechádzka nesklamala. Ak k nej prirátame Hykischove úsmevné spomienky na školské roky so švihajúcou trstenicou, na svojrázne „úpravy“ československých učebníc v prelomových 30. rokoch, na spolužiakov, verných kamarátov, na jeho vášne (knihy, autá, plávanie) či pozoruhodných obyvateľov (archivár Baker, maliari Kollár, Gwerk, právnik Uškert atď.), ako aj vnímavé postrehy na neľahké vojnové i povojnové roky, život v meste vidíme v novom svetle. Obraz Štiavnice by však nebol úplný, keby autor nenačrel aj do charakteristického štiavnického nárečia a jazykových zvláštností, ktoré vychádzali zväčša zo skomolených nemeckých výrazov.
Pestrá paleta Hykischových spomienok, napísaných s láskou, pokorou i s trochou nostalgie, opäť pripomenula všetkým jedinečnosť Banskej Štiavnice (zapísanej do Svetového zoznamu kultúrneho dedičstva roku 1993) i prvé kroky k jej „oživeniu“ v súčasnosti.
Lýdia Čelková
Informácie o nových knihách nájdete v Knižnej revue 5 (6. marca)!
