BERLÍN/PRAHA - Požiar berlínskeho Ríšskeho snemu, ktorý vypukol 27. februára 1933, znamenal koniec ústavných slobôd medzivojnového Nemecka. Nastupujúcemu nacistickému režimu poslúžil ako zámienka k vyhláseniu stanného práva, skončili sloboda prejavu, tlače a združovania, právo na súkromie alebo na osobné vlastníctvo. Vtedajší ríšsky kancelár Adolf Hitler zdôvodnil vyhlásenie týchto mimoriadnych opatrení potrebou boja proti červenému teroru.
Vojna odhalila v ľuďoch to najhoršie: TV ukázala udania, ktoré písali Poliaci gestapu
O tom, kto skutočne za požiarom symbolu nemeckej demokracie stál, sa dodnes len špekuluje. Rad historikov sa domnieva, že oheň, ktorý budovu zničil len tri týždne po vymenovaní Adolfa Hitlera kancelárom, založili sami nacisti, jasné dôkazy sa ale nájsť nepodarilo.
Okno, cez ktoré mal Van der Lubbe vstúpiť do budovy
By Peterlewis at English Wikipedia - Transferred from en.wikipedia to Commons by lilyu., Public Domain, Link
Isté ale je, že udalosť využili Hitlerovi stúpenci k prenasledovaniu svojich oponentov. Následná vlna zatýkania postihla predovšetkým komunistov, v priamej súvislosti s požiarom boli zatknutí štyria muži.
Medzi nimi bol najznámejší bulharský revolucionár Georgi Dimitrov. Súd s nimi sa začal v septembri 1933 v Lipsku, réžia procesu sa ale Hitlerovým nohsledom úplne nepodarila. Štvoricu aj vďaka majstrovsky vedenej Dimitrovovej obhajobe oslobodili - počas procesu okrem iného v ostrej slovnej prestrelke rozzúril do nepríčetnosti Hermanna Göringa.
Horšie dopadol duševne vyšinutý Holanďan Marinus van der Lubbe, ktorý bol chytený na mieste požiaru s niekoľkými nepoužitými podpaľovačmi a bol popravený.