Týmto projektom som sa začal zaoberať už v dobe, kedy som dokončil prácu na dokumente Obete Bohu rýchlosti v roku 1972. Burt Munro a ja sme sa prvý krát stretli v roku 1971 v Invercagill. Burt bol nadšený, že nejakí mladí filmári prešli dlhú cestu až z Auckladnu, len aby sa porozprávali so starým chlapíkom a navrhli mu nakrútenie dokumentu.
Okamžite vytlačil z garáže motorku a naštartoval. Mal som strach, že mi prasknú ušné bubienky. V okolitých domoch sa začalo rozsvecovať. Keď Burt konečne vypol motor, zo všetkých okien sa ozýval krik susedov – bolo totiž už po desiatej večer. Začali sme nakrúcať ručnou kamerou film o Burtovom živote a tiež o jeho ceste k Bonnevillským pláňam, kde sa pokúšal o nový rekord.
Aj po tom, čo bol dokument odvysielaný v televízii, som nemohol dostať Burta z hlavy. Po jeho smrti v roku 1978 som sa rozhodol nakrútiť o ňom hraný film. Chcel som nakrútiť príbeh o viere v seba samého a o splnení celoživotného sna. V priebehu posledných dvoch dekád som mal niekoľko ponúk na financovanie tohto filmu, ale vždy s podmienkou, že prepíšem scenár podľa predstáv niekoho iného, aby sa film dal lepšie predať. Nechcel som ale robiť žiadne kompromisy a rozhodol som sa čakať na šancu a urobiť film podľa svojich predstáv.
Pred dvomi rokmi som dokončil film Test a v Hollywoode som dostal ponuku na ďalší film. Namiesto toho som sa rozhodol konečne nakrútiť film o Burtovi. Bolo to teraz alebo nikdy. Je to inšpirujúci film, podobne ako filmy Billy Elliot (réžia Stephen Daldry, 2000) alebo Ohnivé vozy (réžia Hugh Hudson, 1981). Urobil som posledné zmeny v scenári a pustil sa do toho. Burtovým príbehom som sa zaoberal toľko rokov, až niektorí ľudia prirovnávali moju snahu k posadnutosti Burta Munroa rýchlosťou a motorkami.
Prečítajte si rozhovor s režisérom filmu V zajatí rýchlosti ROGEROM DONALDSONOM >>
