Marianna Ďurianová je od prírody dobre naladený optimista. Aj tak sa charakterizuje atraktívna moderátorka, ktorá pokladá svoju profesiu za veľmi príjemnú, no súčasne aj ťažkú. A Mariana si tiež myslí, že ľudia nemajú čas na lásku a muži sa nechcú viazať. Ona však áno.
Ako vyzerá váš pracovný deň?
- Do roboty prichádzam o druhej. Začína sa príprava, zoznámim sa s jednotlivými materiálmi, prehľadom tlače. O pol štvrtej máme poradu, kde sa dohodneme, čo budem avizovať. Pripravím upútavku, idem do maskérne, nahrám upútavku, a už sa venujem textom, ktoré divák počuje vo večernom spravodajstve.
Mávate ešte vôbec niekedy trému, pociťujete nervozitu, napätie?
- Aj ja mávam zlé dni, keď sa cítim pod psa, a vtedy si po správach naozaj vydýchnem. Keďže som od prírody dobre naladený optimista, väčšina mojich dní je dobrá a po skončení práce necítim, že by som absolvovala nejakú záťaž.
Keď tak počítam - od druhej do pol ôsmej - to je celkom príjemný pracovný čas?
- Skvelý a pre mňa ideálny, keďže ráno rada spím aspoň do pol deviatej a dopoludnia si môžem všetky súkromné veci v pokoji povybavovať.
V správach sa striedate s Anetou Pariškovou, čo robíte v ten týždeň, keď nerobíte?
- Vždy si hovorím – konečne budem mať týždeň voľno. Ibaže ten týždeň mi vždy ubehne tak rýchlo, že sa ani nenazdám a už som zase v práci. Som rada, keď môžem aspoň navštíviť rodičov v Kremnici.
Ste optimistka, čo vás naštve?
- Všeličo, ale asi to dokážem rýchlo spracovať. Vždy si poviem, že sa mi neoplatí byť nahnevaná a nervózna, lebo tým ubližujem len sebe. A snažím problém vyriešiť hneď, lebo iba hromadím v sebe negatívnu energiu. Som typ, ktorý ani pri hádkach nevydrží byť týždeň ticho. Ale naštvú ma úplne banálne veci, pomalé a neochotné predavačky, zlí šoféri...
Mali ste už niekedy čosi ako životnú krízu?
- Áno, boli aj také obdobia a súvisia s mojím vstupom do tejto brandže. Nie vždy je to ľahké. Žiť svoj súkromný život na verejnosti je veľakrát až veľmi ťažké.
Pôsobíte, že vás len tak ľahko niečo nerozhádže, že dokážete mať od vecí aj neprajníkov, ten správny odstup...
- To je asi najlepšie riešenie. Keby som si to pripúšťala príliš k srdcu, asi by som sa z tohto zbláznila.
Pomáha vám fakt, že ste vyštudovali psychológiu, prekonávať niektoré situácie?
- Určite. Keď človek pozná, ako to všetko funguje, keď sa dokáže triezvo postaviť k problému a konštruktívne ho vyriešiť, lepšie si dokáže poradiť. Zo života si treba zobrať to dobré a všetko zlé minimalizovať, alebo sa na to aspoň nezameriavať.
Táto doba prináša mladým ľudom úžasné šance, súčasne aj riziko, že čím skôr a čím vyššie vyletia, tým ťažšie bude zmieriť sa časom s pádom do iných, menej populárnych sfér, so zmenou, iným zaradením. Zamýšľate sa občas nad tým?
- Mám rôzne obdobia. Niekedy si vravím, nemusím sa zamýšľať, zvládnem, čokoľvek príde, a až potom to budem riešiť. Ale aj opačne – zamýšľam sa, kde budem patriť o pár rokov, či už budeme mať svoje zázemie, istotu, lebo každý človek túži po istote. A niekedy tieto myšlienky cielene odmietam.
Je život populárneho moderátora naozaj taký úžasný, ako si mnohí ľudia myslia?
- V istom zmysle áno. No na druhej strane, človeka sleduje verejnosť, musí spĺňať nejaké predstavy, očakávania. Je to dosť namáhavé a zložité, ale v zásade je to príjemné.
Čiže ešte by ste rada zotrvali v televíznych vodách?
- Áno, ale určite nie celý život. Dokážem sa o seba postarať aj mimo tejto brandže. Opäť intenzívne uvažujem, že si urobím doktorát. Možností, ako ďalej, je neúrekom. Určite by som sa nestratila. Som človek, ktorý sa snaží robiť dokonale, keď už niečo začne robiť. Doba však zároveň prináša aj to, že ženy, a práve v takomto povolaní, sú niekedy viac samostatné, ako by sa patrilo. No vo mne je stále tá žena, ktorá by sa rada oprela o nejakého životného partnera.
Na odovzdávaní TOM-a ste vyhlásili niečo v tom duchu, že ďakujete ešte komusi, veď on už bude vedieť... Zdalo sa ako by ste naznačovali, že ste už ste sa o niekoho opreli?
- Tak to bola vaša dedukcia.
Nielen moja.
- Koľko ľudí, toľko interpretácií, všakže.
Takže oporný stĺp ste si zatiaľ nenašli?
- Myslím, že nie. Je to stále v procese vývoja. Mám 27 rokov, takže ešte som nič nestratila.
Ste nezávislá, sebestačná mladá žena, ktorá zrejme od muža očakáva, nazvime to, nadštandardný rozmer. Nie je pri týchto kritériách problém nájsť primeraného partnera?
- Je to problém v tom, že ja ako žena potrebujem silnejšieho partnera. Sú ženy, ktorým neprekáža, že muž je na ich úrovni alebo niekde inde, ale ja potrebujem mať niekoho, kto je lepší, silnejší, vyrovnanejší, ako som ja. Nie že by som chcela práve supermana. Len mám pocit, že muži, ktorí spĺňajú tieto kritériá, sa ani nechcú nejakým spôsobom viazať. Možno si vedia život zariadiť tak, aby mali aj to, aj to. Ale ja som v tomto smere tradičná. Vyrastala som v klasickej harmonickej rodiny, otec bol hlava rodiny a mama jej krk. Tento model by som chcela zachovať aj vo svojom živote.
Aký máte názor na lásku? Myslíte si, že doba je pateticky prázdna, povrchná?
- Hlavne si myslím, že ľudia nemajú čas na lásku. Každý sa ženie za čímsi hmotným, každý si chce niečo nahonobiť. Ľudia akosi vypúšťajú tradičné hodnoty, akými sú rodina, láska. Sú zatláčané do úzadia, pre mnohých prestávajú byť prioritou. Ale pre mňa nie.
Tvrdíte, že muži sa nechcú viazať. Čím to, podľa vás, je? Boja sa, že o niečo prídu, dúfajú, že azda stretnú, zažijú niečo lepšie?
- Aj to. No skôr preto, že nechcú prísť o slobodu. Ibaže sloboda v zmysle každý týždeň s niekým iným časom omrzí. Po čase každý príde na to, že potrebuje mať niekoho blízkeho, niekoho, s kým sa môže porozprávať o tých najintímnejších veciach. Keď človek s niekým súzvučí, je to oveľa vzácnejšie. A v živote môže nastať obdobie, keď človek zistí, že už preskočil istú hranicu a nevie, kam sa má zaradiť. Nepatrí nikam, čaká ho prázdnota.
Aj vy sa prikláňate k názoru, že do tridsiatky to treba stihnúť?
- Myslím si, že čas hrá proti nám, ale na druhej strane, robiť niečo nasilu, dávať si ultimátum - do roka sa vydám a budem mať rodinu, je asi hlúposť. Ale keď niečo príde, nebudem sa brániť.
Predpokladám, že diváci vám píšu. Aj im odpovedáte?
- Vďaka môjmu psychologickému vzdelaniu tiež viem, na ktoré listy je vhodné odpovedať a na ktoré nie. A niekedy je priam nebezpečné reagovať. No väčšinou dostávam milé listy a na tie vždy odpíšem.
Nebezpečné? Už vás nejaký obdivovateľ prenasledoval?
- Áno, všade za mnou chodil, čo bolo dosť nepríjemné. V tom čase som ešte nemala auto, do práce aj večer z práce som chodievala autobusom, takže som mala aj strach. Stáva sa mi, že mi ľudia vyvolávajú. A nemilo ma prekvapilo, keď moje mobilné číslo zverejnili na internete.
Zmení sa život moderátora, keď dostane TOM-a?
- Možno má viac ponúk, je pracovne viac vyťaženejší. Na krátke obdobie sa váš život možno zmení, ale je to ľahko pominuteľné.
Cítite zo strany kolegov väčšiu rivalitu?
- Iste, nie všetci sú nadšení, a ja zase nie som až taká naivná, aby som si myslela, že každý ma bude milovať, podporovať. Mám okruh ľudí, o ktorých viem, že im na mne záleží tak ako mne na nich, a to mi stačí. Dobrých priateľov nikdy nebýva veľa.
V nejakej relácii som vás videla preháňať sa na kolieskových korčuliach. Pokračujete v dynamickom športovom životnom štýle?
- Áno, veľmi ma to baví. Športom relaxujem, korčule ešte stále vozím v aute, aj úbor na cvičenie. V zimných mesiacoch sa venujem skôr fitnesu a tenisu.
Čo máte ešte rada?
- Šoférovanie. Jazdím veľmi rada, najradšej pretekárskym štýlom (smiech). V posledných dvoch rokoch je mojím poteším najmä synovec, ktorý bude mať dva roky. Keď dieťatko vidíte od pôrodu, ktorý som absolvovala s mojou sestrou, ako sa mení, rastie, je to úžasné.
