KÁHIRA - Hrobky prvých egyptských panovníkov ukrývali tajomstvo, ktoré archeológov zamestnávalo viac než sto rokov. Prečo boli v blízkosti kráľovských pohrebísk pochované stovky ďalších ľudí? Nový výskum priniesol prekvapivé zistenia. Vedci preskúmali 46 lebiek starých približne 5 000 rokov a na 18 z nich objavili stopy vážnych poranení. Výsledky naznačujú, že niektorí členovia kráľovských domácností mohli byť po smrti panovníka zámerne usmrtení, aby mu podľa vtedajších predstáv slúžili aj v posmrtnom živote.
Ako informuje vedecký portál ScienceDaily, výskum sa zameral na ľudské pozostatky pochádzajúce z pohrebísk v egyptskom Abydose, kde boli pred približne piatimi tisícročiami pochovávaní panovníci prvej dynastie. Štúdiu v odbornom časopise Frontiers in Environmental Archaeology publikovala výskumníčka Roselyn Campbellová z Purdue University. Pomocou moderných forenzných poznatkov sa jej podarilo odhaliť poranenia, ktoré pri pôvodných archeologických vykopávkach zostali nepovšimnuté.
Záhada hrobiek, ktorá vedcom nedala spať celé storočie
Približne 3 000 rokov pred naším letopočtom vznikali v Abydose rozsiahle pohrebné komplexy určené prvým panovníkom zjednoteného Egypta. Okrem samotných kráľovských hrobiek zahŕňali aj ďalšie pohrebné komory a priestory, ktoré pravdepodobne slúžili na náboženské a pohrebné obrady.
Archeológov však už pri prvých výskumoch zaujala jedna nezvyčajná skutočnosť. V bezprostrednej blízkosti kráľovských hrobiek sa nachádzali desiatky až stovky menších hrobov, usporiadaných do pravidelných radov.
Keď britský archeológ Flinders Petrie v 20. rokoch minulého storočia tieto pohrebiská skúmal, vyslovil odvážnu hypotézu. Domnieval sa, že pochovaní ľudia mohli byť členmi kráľovskej domácnosti, ktorých po smrti panovníka obetovali. Predpokladal, že podľa dobových náboženských predstáv mali svojmu vládcovi naďalej slúžiť aj na druhom svete. V tom čase však nedokázal nájsť presvedčivé fyzické dôkazy, ktoré by jeho teóriu potvrdili.
Kto boli ľudia pochovaní po boku panovníkov?
Menšie hroby boli pomerne jednoduché. Niektorí zosnulí mali vlastné rakvy, ďalších pochovali spolu s keramickými nádobami či drobnými predmetmi. Medzi pohrebnými milodarmi sa nachádzali napríklad medené nástroje, hroty zbraní alebo malé figúrky zo slonoviny.
Petrie objavil aj niekoľko náhrobných označení s menami a niekedy dokonca s pracovnými titulmi zosnulých. Podľa Campbellovej tieto označenia naznačujú, že išlo prevažne o remeselníkov a nižších či stredne postavených úradníkov.
Výskumníčku zaujímalo najmä to, aké postavenie mali títo ľudia v spoločnosti a aký bol ich vzťah k panovníkom. „Zaujímali ma aj preto, že hoci boli pochovaní v blízkosti kráľovskej rodiny, vo veľkých historických príbehoch sa o nich väčšinou hovorí len okrajovo,“ vysvetlila Campbellová. Podľa nej je dôležité skúmať nielen životy samotných vládcov, ale aj osudy ľudí, ktorí ich obklopovali.
Moderná analýza lebiek priniesla nečakaný objav
Zásadný posun nastal až po opätovnom preskúmaní pozostatkov, ktoré sa zachovali z pôvodných vykopávok. Petrie síce svoju archeologickú prácu dôkladne dokumentoval, väčšinu ľudských kostrových pozostatkov však neskôr opäť pochoval. Časť lebiek sa napriek tomu zachovala a postupne sa dostala do zbierok v Spojenom kráľovstve. Campbellovej sa podarilo nájsť 46 lebiek v Duckworthovej zbierke na Cambridgeskej univerzite. Rozhodla sa ich preskúmať pomocou súčasných forenzných poznatkov.
Výsledky boli pozoruhodné. Na 18 zo 46 lebiek, teda približne na 39 percentách skúmaných pozostatkov, vedkyňa identifikovala známky závažných poranení hlavy. Išlo predovšetkým o líniové zlomeniny lebky, ktoré mohli vzniknúť v čase smrti alebo krátko pred ňou. Petrie tieto poškodenia pôvodne považoval za praskliny spôsobené prirodzenými procesmi po pochovaní. Nové preskúmanie však naznačuje, že niektoré vznikli ešte v období, keď boli kosti čerstvé.
Podľa Campbellovej mohli takéto poranenia viesť k rýchlej strate vedomia, vnútornému krvácaniu a následne k smrti. Na niektorých lebkách objavila aj známky poranení ostrým predmetom. V jednom prípade išlo dokonca o zásah v oblasti oka. Tieto zistenia podporujú predpoklad, že časť ľudí pochovaných pri kráľovských hrobkách mohla zomrieť násilnou smrťou.
Boli obetovaní, aby slúžili kráľovi aj po smrti?
Vedci skúmajú možnosť, že v ranom období egyptských dejín existovala tradícia obetovania členov panovníkovej družiny. Takáto prax, známa ako obetovanie sprievodu panovníka, bola zaznamenaná aj v niektorých ďalších starovekých kultúrach. Jej podstatou bolo presvedčenie, že ľudia blízki vládcovi ho môžu sprevádzať aj po smrti a pokračovať v službe v posmrtnom živote.
Campbellová však upozorňuje, že dôvody mohli byť rôzne. Okrem náboženského významu mohlo ísť aj o demonštráciu panovníckej moci. Niektorí ľudia sa podľa nej mohli na takomto obrade zúčastniť dobrovoľne, napríklad z túžby po posmrtnom živote alebo spoločenskej pocte. Iní však mohli byť vybraní proti svojej vôli. Samotné poranenia lebiek zatiaľ nedokazujú, že všetkých skúmaných ľudí obetovali. Poskytujú však nové argumenty v prospech teórie, o ktorej archeológovia diskutujú už viac než storočie.
Čo spôsobilo záhadné poranenia?
Jednou z najväčších otázok zostáva spôsob, akým mohli títo ľudia zomrieť. Na staroegyptských vyobrazeniach sa často objavujú panovníci, ktorí porážajú nepriateľov údermi bojových palcátov. Vedkyňa však upozornila, že skúmaní zosnulí neboli nepriateľskí bojovníci a ich poranenia nezodpovedajú typickým následkom úderov takouto zbraňou. Palcáty totiž zvyčajne spôsobujú vtlačené zlomeniny lebky, zatiaľ čo pri skúmaných pozostatkoch prevažovali líniové praskliny.
Podobné poškodenia môžu vzniknúť pri náraze širokého plochého predmetu, ale aj pri prudkom páde. Možnosť nešťastných náhod preto nemožno úplne vylúčiť. Podľa Campbellovej by však pády dostatočne silné na vznik takýchto poranení pravdepodobne zanechali stopy aj na ďalších častiach kostry.
V pôvodnej archeologickej dokumentácii sa pritom zodpovedajúce poranenia nespomínajú. Výskumníci zároveň nevedia určiť, ako zomreli ostatní pochovaní. Niektorí mohli zomrieť prirodzenou smrťou, ďalší mohli podľahnúť násiliu, ktoré na kostiach nezanechalo viditeľné stopy. Jednou z možností je napríklad udusenie, ktoré nemusí byť po tisícoch rokov na kostrových pozostatkoch rozpoznateľné.
Tajomstvo ešte nie je úplne vyriešené
Hoci nové zistenia priniesli významný posun, archeológovia stále nemajú k dispozícii všetky dôkazy. Väčšina kostrových pozostatkov bola totiž pred viac než sto rokmi opätovne pochovaná. Vedci tak môžu skúmať len malú časť pôvodného materiálu. Campbellová by preto v budúcnosti rada zistila, kde sa nachádzajú zvyšné kostry, a podrobila ich ďalším analýzam. „Keby som mala neobmedzené možnosti, veľmi rada by som zistila, kde by sa mohli nachádzať telá týchto ľudí, a preskúmala ich,“ uviedla.
Výskum podľa nej zároveň ukazuje, aké dôležité je vracať sa k starým archeologickým nálezom s novými vedeckými metódami. Aj pozostatky, ktoré vedci skúmali už pred desiatkami rokov, totiž môžu stále ukrývať informácie schopné zmeniť naše chápanie minulosti. Nová analýza tak priniesla ďalšie dôkazy, že pohrebné rituály prvých egyptských panovníkov mohli zahŕňať aj ľudské obete. Či všetci pochovaní členovia kráľovských domácností skutočne zomreli v rámci takýchto obradov, však zostáva otvorenou otázkou.