Môže veľryba prehltnúť človeka? Odborníčka odhalila, čo by sa v jej žalúdku reálne stalo

Ako informuje nemecký portál n-tv.de, film vychádza z rovnomenného románu Daniela Krausa, ktorý získal Pulitzerovu cenu. Príbeh sleduje mladého Jaya Gardinera, ktorý sa pri kalifornskom pobreží potápa a hľadá pozostatky svojho otca. Nešťastnou náhodou ho však spolu s obrovskou kalmarou prehltne vorvaň. Mladík sa ocitne v jeho tráviacom trakte a zúfalo sa snaží dostať von skôr, než mu dôjde vzduch.

Môže veľryba skutočne prehltnúť človeka?

Morská biologička Lisa Klemensová z Nemeckého morského múzea v Stralsunde sa zaoberá anatómiou tráviaceho traktu ozubených veľrýb. Vyšetrovala už množstvo ich tiel vrátane žalúdka vorvaňa, ktorého mŕtve telo vyplavilo na Kanárskych ostrovoch. O tom, čo sa vo vnútri týchto obrovských živočíchov nachádza, tak vie svoje.

Na otázku, či niekedy objavila v žalúdku veľryby človeka, odpovedala jednoznačne. S takýmto prípadom sa nestretla a podľa nej nebol vedecky zdokumentovaný ani človek, ani ľudská časť tela v žalúdku voľne žijúcej veľryby.

Inšpiráciou pre autora románu malo byť video kajakára, ktorého počas plávania zdanlivo prehltol vráskavec. Podľa odborníčky však išlo o nedorozumenie. Vráskavce pri love sleďov vytvárajú okolo húfu bublinkový kruh a následne sa kŕmia tak, že sa prudko vynárajú s otvorenou papuľou. Kajakár sa pravdepodobne dostal do ich loveckej dráhy a veľryba ho na okamih zachytila. To však neznamená, že ho skutočne prehltla. Veľryby majú veľmi citlivé sliznice v ústach a podľa Klemensovej by rýchlo zistili, že nejde o potravu, a cudzí predmet by vypľuli.

Film sa mýli už v tom, kde sa vorvaň pohybuje

Jedným z problémov filmu je samotné prostredie. V niektorých scénach sa Jay pohybuje v podmorskom lese tvoreným veľkými hnedými riasami. Práve tam by však vorvaň bežne nelovil. Tieto morské cicavce žijú predovšetkým na otvorenom mori, ďaleko od pobrežia, a dokážu sa ponárať do veľkých hĺbok.

Nerealistické je podľa biologičky aj stretnutie s obrovskou kalmarou. Tá žije v temných hlbinách, výrazne pod hranicou 300 metrov. V blízkosti hladiny sa môžu vyskytovať jej larvy, dospelé jedince však obývajú oveľa hlbšie vody. S výbavou, ktorú má hlavný hrdina vo filme, by sa do ich prirodzeného prostredia nedostal. Na takéto pozorovanie by bol potrebný podmorský robot.

Lovenie pomocou citlivej echolokácie

Samotný lov kalmarov vorvaňmi je však úplne realistický. Práve hlavonožce, medzi ktoré patria kalmare a chobotnice, tvoria podstatnú časť ich potravy. Vorvane sa pri love orientujú pomocou echolokácie. Vysielajú zvukové kliknutia, ktorých odrazy zachytávajú prostredníctvom citlivých štruktúr v dolnej čeľusti.

Ich zmysly sú prispôsobené životu v hlbinách natoľko, že dokážu zachytiť aj drobné objekty vo vode. Podľa Klemensovej by preto vorvaň pravdepodobne zaregistroval potápača a vyhol sa mu ešte pred zrážkou. Aj pohyb hlavného hrdinu po náraze pôsobí podľa odborníčky neprirodzene, pretože pod vodou by sa telo nesprávalo rovnako, ako pri páde na súši.

Žalúdok nie je prázdna miestnosť

Vorvaň je impozantný živočích a jeho vzhľad tvorcovia filmu podľa biologičky spracovali pomerne presvedčivo. Realisticky pôsobí najmä jeho zjazvená koža. Jazvy môžu pochádzať zo súbojov s inými samcami aj zo zápasov s kalmarmi, ktoré sa bránia pred zožratím. Ich ostrý zobák z chitínu dokáže zanechať na koži veľryby stopy.

Zaujímavá je aj stavba čeľustí. Dolná čeľusť vorvaňa je úzka a môže obsahovať až 50 veľkých, špicatých zubov. Niektoré môžu dosahovať dĺžku približne 20 centimetrov a hmotnosť jedného kilogramu. Vorvaň ich však nepoužíva predovšetkým na hryzenie, ale na zachytenie mäkkých hlavonožcov. Horná čeľusť je, naopak, bezzubá.

Teoretická hrozba v pažeráku

Mohlo by sa teda stať, že by človek skončil v jeho ústach? Klemensová pripúšťa, že pri veľkosti dospelého samca, ktorý môže dorásť až do 18 metrov, by sa ľudské telo teoreticky do papule zmestilo. Za určitých okolností by sa dokonca mohlo dostať aj do pažeráka. V prírode sa však takýto prípad nikdy nepozoroval.

Veľkým problémom by bola aj potápačská výbava. Plutvy a tlaková fľaša majú tvrdé hrany, ktoré by vorvaň v citlivých ústach okamžite pocítil. Pravdepodobne by preto korisť vypľul. Biologička sa domnieva, že prehltnutie človeka tak, ako ho zobrazuje film, je v praxi prakticky nemožné.

Navyše, predstava, že sa človek môže v žalúdku veľryby voľne pohybovať, je úplne mylná. Vorvaň nemá štyri samostatné žalúdky, ale jeden žalúdok rozdelený na štyri časti. Prvá z nich je najväčšia a pomerne pružná, no ani zďaleka nie je dostatočne veľká na to, aby sa do nej zmestil človek s potápačským vybavením.

Silné svaly, tráviace enzýmy a neznesiteľný zápach

Film podľa odborníčky preháňa aj vzhľad vnútorných stien žalúdka. V skutočnosti nie sú také slizké a lesklé, ako ich vykresľuje filmové spracovanie. Ich povrch pripomína skôr drsnú rohovinu, ktorú tvoria odumreté bunky obsahujúce keratín. Ešte závažnejší problém predstavuje silné svalstvo žalúdka. Jeho steny sa neustále pohybujú, aby potravu stláčali, premiešavali a posúvali ďalej. Proces pripomína pranie v práčke, pri ktorom sa obsah opakovane prehadzuje a stláča. Takéto podmienky by neprežil ani malý rybí jedinec, nieto ešte človek.

Jay by navyše nemal veľa priestoru na pohyb. Telo vorvaňa váži niekoľko ton a jeho vnútorné orgány nie sú usporiadané tak, aby vytvárali veľkú prázdnu dutinu. Steny žalúdka by na človeka tlačili a obmedzovali jeho pohyb.

K tomu treba pripočítať chemické trávenie. Presná hodnota pH v žalúdku vorvaňa nie je podľa biologičky úplne objasnená, no tráviace enzýmy rozkladajú potravu veľmi účinne. Klemensová zároveň upozornila na mimoriadne intenzívny zápach, ktorý sa pri skúmaní veľrybích vnútorností šíri. Hlavný hrdina filmu však tieto problémy akoby vôbec nepociťoval.

Svetielkujúca medúza ako záchrana?

V jednej zo scén nájde Jay bioluminiscenčnú medúzu, ktorej svetlo mu pomáha zorientovať sa v tme a nájsť cestu cez pažerák. Schopnosť niektorých hlbokomorských organizmov vytvárať svetlo je skutočná, no podľa Klemensovej film opäť prikrášľuje realitu.

Bioluminiscencia sa v hlbokom mori vyskytuje pomerne často, výrazne ju však možno pozorovať aj u niektorých kôrovcov. Svetlo týchto organizmov spravidla nesvieti nepretržite a intenzívne, ako čelovka. Skôr sa objavuje prerušovane a jeho intenzita býva omnoho slabšia. Odborníčka napriek tomu zdôrazňuje, že ide o hraný film, nie dokumentárny seriál. Tvorcovia si preto môžu dovoliť určitú mieru umeleckej slobody.

Čo znamená názov Whalefall?

Hoci Klemensová považuje príbeh za príliš klaustrofobický a hororový na to, aby si ho pozrela v kine, oceňuje, že film vyvoláva záujem o veľryby a ich život v hlbinách. Samotný názov Whalefall označuje jav, pri ktorom mŕtve telo veľryby klesne na morské dno. Pre živočíchy žijúce v hlbokom mori je takáto udalosť mimoriadne významná. V prostredí, kde je potravy málo, predstavuje obrovské telo bohatý zdroj živín.

Z uhynutej veľryby sa postupne stáva malé samostatné ekosystémové centrum. K jej telu sa sťahujú žraloky, hviezdice, lastúrniky aj mikroorganizmy, ktoré sa ním živia. Niektoré organizmy tu môžu nájsť podmienky aj na rozmnožovanie. Filmový príbeh tak síce prináša napínavú predstavu o človeku uväznenom v tele obrovského predátora, no podľa odborníčky je realita vorvaňov a ich trávenia podstatne menej hollywoodska a oveľa drsnejšia.