PARÍŽ - Bitka na rieke Somme v severnom Francúzsku sa stala symbolom nezmyselného krviprelievania prvej svetovej vojny. Od júla do novembra 1916 padlo na úzkom páse územia približne 1,3 milióna mužov bez toho, aby to malo výraznejší vplyv na priebeh konfliktu. Definitívnu porážku nemeckého nepriateľa nepriniesla ani novinka v podobe tanku, ktorý Briti po prvý raz nasadili do akcie pred 110 rokmi, 15. septembra 1916. Pre Nemcov boli oceľové monštrá prekvapením, väčšina z približne päťdesiatich strojov však v ten deň sklamala.
Plán nasadenia novej zbrane, vyvíjanej v prísnom utajení, bol na pohľad jednoduchý – tanky mali dosiahnuť nepriateľské línie približne päť minút pred pechotou a otvoriť jej cestu cez prekážky z ostnatého drôtu a zákopy. Skutočný obraz bojiska medzi obcami Flers a Courcelette však bol iný. Do boja sa dostalo iba 32 tankov, podľa niektorých zdrojov 36, a len polovica z nich dokázala držať krok s pechotou a zapojiť sa do boja aspoň súčasne s mužmi, ktorým mali otvoriť cestu.
Niektoré posádky hlučných oceľových oblúd, v útrobách ktorých sa miešali výpary benzínového motora s pachom strelného prachu z diel a guľometov, dokonca stratili orientáciu a zaútočili na vlastné jednotky. Tie obrnené vozidlá, ktorým sa podarilo prelomiť frontovú líniu, však dokázali vniesť do radov nemeckých obrancov poriadnu paniku. Napríklad vo Flers sa jeden z tankov dostal až na hlavnú cestu, cestou mohutne ostreľoval okolie a za ním sa ponáhľali jasajúci britskí vojaci.
Väčšina strojov však svoju úlohu nesplnila. Často ich vyradili mechanické poruchy, niektoré tanky doplatili aj na nepriateľskú paľbu. Útok z 15. septembra 1916 síce dokázal preniknúť približne dva kilometre do hĺbky nemeckého územia, no to bolo všetko. Čoskoro sa objavili kritici unáhleného nasadenia novej zbrane, medzi ktorých patril aj Winston Churchill, inak veľký zástanca tankov. Poukazovali napríklad na to, že bol premárnený moment prekvapenia, ktorý mohol zohrať dôležitú úlohu pri rozsiahlejšom tankovom útoku.
Falošný pocit bezpečia
„Bola to veľmi užitočná skúška,“ tvrdil však jeden z veliteľov, ktorí zastávali opačný názor. Briti sa totiž z neúspechu na Somme, ako aj z ďalšieho fiaska v lete 1917 pri Ypres, poučili a usilovne pracovali na zlepšení taktiky, zatiaľ čo Nemci novú zbraň podceňovali. „Naši pešiaci sa tankom smejú,“ tvrdilo nemecké vrchné velenie, podľa ktorého obrnená technika nemala žiadnu budúcnosť a mohutné pancierované stroje iba vyvolávali v britských vojakoch falošný pocit bezpečia.
Falošný pocit bezpečia však malo skôr nemecké velenie. Keď sa totiž novovypracovaná a najmä dôsledne dodržiavaná taktika spojila s modernejšími tankmi, ktorých navyše nebolo iba niekoľko desiatok, ale niekoľko stoviek, priniesla útočníkovi výraznú prevahu, hoci len dočasnú. Nemci sa o tom mohli presvedčiť v novembri 1917 počas bitky pri Cambrai, keď po delostreleckej príprave vyrazilo vpred približne 380 tankov podporovaných pechotou. Obrnené vozidlá postupujúce v trojiciach sa navzájom kryli a čoskoro prekonali nemeckú obranu.
Bitka ukázala potenciál novej zbrane
Útok podporovaný zo vzduchu lietadlami tak za iba desať hodín postúpil o osem kilometrov do hĺbky nepriateľského územia. Nebolo to však zadarmo. Počas prvého dňa stratili Briti približne 180 strojov, väčšinu z nich však nie v dôsledku nepriateľskej paľby, ale pre poruchy alebo zapadnutie. Nemcom sa navyše podarilo útočiace jednotky zastaviť, a to aj vďaka presnej delostreleckej paľbe a nasadeniu skúsených záloh. Po ich protiofenzíve sa potom front takmer vrátil na pôvodné línie.
Počiatočný úspech tankov pri Cambrai síce využila propaganda a po celej Británii sa rozozvučali zvony na znamenie víťazstva, no ani tentoraz to na ďalšom priebehu vojny nič nezmenilo. Bitka však ukázala potenciál novej zbrane, ktorý o dve desaťročia neskôr naplno využila nemecká armáda v Poľsku či vo Francúzsku, čo bolo do istej miery paradoxné. Takmer až do konca prvej svetovej vojny totiž nemecké velenie tanky prehliadalo a zatiaľ čo štáty Dohody ich do bojov nasadili približne 3500, cisárska armáda iba päťdesiat.
