CANBERRA - Kolaps civilizácie nemusí vyzerať ako apokalyptický film, v ktorom sa svet zrúti počas jediného dňa. Jeden z popredných klimatológov varoval, že oveľa pravdepodobnejší je postupný úpadok sprevádzaný regionálnymi krízami, nedostatkom zdrojov a rastúcou nestabilitou. Za rozhodujúce obdobie označil desaťročie, v ktorom práve žijeme
„Kolaps je najpravdepodobnejším výsledkom“
Mimoriadne pochmúrne varovanie profesora Willa Steffena, dlhoročného klimatológa Austrálskej národnej univerzity, opäť pripomenul britský Daily Star.
Má však dôležitý háčik. Nejde o novú vedeckú prognózu. Steffen tieto slová vyslovil už v roku 2020 v rozhovore pre Voice of Action, ktorý následne publikoval portál Resilience.
Vedec vtedy tvrdil, že klimatická zmena, poškodzovanie biosféry a rastúca nerovnosť nie sú oddelenými problémami, ale rôznymi prejavmi toho istého neudržateľného systému.
„Kolaps je najpravdepodobnejším výsledkom súčasného smerovania terajšieho systému,“ povedal Steffen.
Jeho varovanie vychádzalo aj z výskumu klimatických bodov zlomu. Tie predstavujú hranice, po prekročení ktorých môže určitá časť klimatického systému prejsť do nového stavu a zmenu už môže byť mimoriadne ťažké alebo nemožné zvrátiť.
Efekt padajúcich dominových kociek
Steffen sa obával predovšetkým takzvanej kaskády bodov zlomu. Jedna veľká zmena môže ovplyvniť ďalšiu a postupne spustiť reťazovú reakciu.
Ako príklady vedci uvádzali úbytok arktického morského ľadu, topenie grónskeho a západoantarktického ľadovca, rozmŕzanie permafrostu či poškodzovanie Amazonského pralesa.
Steffen tento mechanizmus prirovnával k radu dominových kociek. Ak sa podarí zhodiť prvých niekoľko, môžu za sebou strhnúť ďalšie.
Spolu s ďalšími klimatológmi už v roku 2019 v odbornom časopise Nature upozorňoval, že vzájomné pôsobenie klimatických bodov zlomu nemožno vylúčiť a potenciálna globálna kaskáda by predstavovala existenčné ohrozenie civilizácie.
Neznamená to však vedeckú predpoveď, že civilizácia určite skolabuje. Ide o hodnotenie rizika pri pokračovaní nepriaznivého vývoja.
Rozhodnúť sa malo práve toto desaťročie
Z dnešného pohľadu je zaujímavá najmä Steffenova časová prognóza.
„Je veľmi pravdepodobné, že do roku 2030 budeme vedieť, ktorou cestou sme sa vydali,“ povedal v roku 2020.
Na jednej strane videl cestu k udržateľnejšiemu fungovaniu spoločnosti, na druhej pokračovanie vtedajšieho smerovania k pravdepodobnému kolapsu.
Nemyslel tým, že v roku 2030 nastane koniec civilizácie. Práve naopak. Steffen upozorňoval, že prípadný kolaps pravdepodobne nebude jednou dramatickou globálnou udalosťou.
Očakával skôr postupné zhoršovanie rôznych oblastí života, prerušované regionálnymi kolapsmi a obdobiami, keď sa štátom a spoločnostiam podarí niektoré problémy dočasne stabilizovať.
Nie koniec ľudstva
Ešte pochmúrnejšie sa v tom čase vyjadroval nemecký klimatológ Hans Joachim Schellnhuber, zakladajúci riaditeľ Postupimského inštitútu pre výskum klimatických vplyvov.
Schellnhuber varoval, že pokračovanie po rovnakej trajektórii predstavuje veľké riziko pre modernú civilizáciu.
Rozlišoval však medzi kolapsom civilizácie a vyhynutím človeka. Ľudský druh by podľa neho pravdepodobne prežil, no mohol by prísť o veľkú časť spoločenských, ekonomických a technologických štruktúr vytvorených počas uplynulých stáročí.
Ani toto tvrdenie nepredstavovalo konsenzuálnu predpoveď, že takýto scenár nevyhnutne nastane. Išlo o varovanie pred možným dôsledkom pokračovania nepriaznivého vývoja.
Starý model desí dodnes
Steffen pri svojom hodnotení pripomínal aj slávnu štúdiu Limits to Growth – Hranice rastu z roku 1972. Vedci z Massachusettského technologického inštitútu v nej pomocou počítačového modelovania skúmali vzťahy medzi rastom populácie, priemyslom, produkciou potravín, využívaním prírodných zdrojov a znečistením.
Model nevypočítal konkrétny deň „konca sveta“. Pri niektorých scenároch však ukázal, že pokračujúci nekontrolovaný rast môže v 21. storočí viesť k prudkému poklesu priemyselnej produkcie, potravín a následne populácie.
Steffen v roku 2020 tvrdil, že práve takýto nepriaznivý vývoj mu pripomína smerovanie modernej spoločnosti.
Budúcnosť nie je naprogramovaná
Ani autori podobných varovaní však netvrdili, že ľudstvo má pred sebou pevne stanovený dátum zániku.
Steffen zdôrazňoval, že aj pri nepriaznivom vývoji má zmysel konať. Rozdiel medzi oteplením o tri a štyri stupne môže mať obrovské dôsledky a každý odvrátený bod zlomu znižuje budúce riziká.
Podobne argumentoval austrálsky výskumník Samuel Alexander, podľa ktorého prípadný spoločenský úpadok môže prebiehať celé desaťročia – krízy sa striedajú s obdobiami zotavenia, počas ktorých vlády a spoločnosť systém opravujú a udržiavajú v chode.
Katastrofické titulky preto môžu vytvárať trochu skreslenú predstavu. Vedci neoznámili dátum konca sveta ani okamih, keď sa moderná spoločnosť nevyhnutne zrúti.
Ich varovanie bolo iné: ak sa viacero environmentálnych a spoločenských problémov začne navzájom zosilňovať, schopnosť civilizácie zvládať ďalšie krízy môže postupne slabnúť. A práve roky do konca tohto desaťročia považoval Steffen za rozhodujúce pre to, akým smerom sa tento vývoj vydá.
