HOUSTON – Búrkové mračná sa prevaľujú po oblohe nad Kennedyho vesmírnym strediskom. Mraky občas presvietia blesky, jeden z nich udrie aj do raketoplánu pozostávajúceho z nosnej rakety Saturn 5, veliteľského modulu Yankee Clipper a lunárneho modulu Interpid. Kontrola systémov je však v poriadku, misiu na Mesiac obyčajná búrka nezastaví.
V čase 16:22 štartovaciu rampu 39-A opustí raketoplán Apollo 12, aby sa tak 15. novembra 1969 stal iba druhým, ktorého posádka pristala na Mesiaci.
Cesta k v súčasnosti ponúkaným komerčným letom bola tŕnistá. Veľké preteky medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom vyvrcholili štartom megarakety Saturn V s Apollom 11 16. júla 1969. Málokto však vie, že práve politika mala v nasledujúcich rokoch na vesmírny program výrazný vplyv. Vedci z NASA museli čeliť finančnej tiesni, ktorú mal na svedomí neskôr zdiskreditovaný prezident Richard Nixon.
Nixon sa po tom, ako Američania vyhrali súboj o senzáciu storočia, rozhodol zoškrtať rozpočet vesmírnej agentúry. Nebolo teda jasné, koľko raketoplánov sa ešte podarí poslať k hviezdam, preto bol projekt Apollo 12 svojím spôsobom veľký úspech. Keď trojica bývalých mariňákov, veliteľ Pete Conrad, pilot veliteľského modulu Richard Gordon a pilot lunárneho modulu Alan Bean pristávali na Mesiaci, všetko bolo presne ako v simulátore.
Conrad bol nadšený: „Nemôžem tomu uveriť! Úžasné! Fantastické!“ Bean ho kŕmil číslami, vo výške asi 120 metrov Conrad prevzal ručné riadenie. Už si vybral dobré miesto západne od krátera s názvom Snehuliak v oblasti nazvanej Oceán búrok. Zamieril na sever, preletel okolo pokazenej sondy Surveyor III a potom sa vydal na juh. V tejto oblasti existuje len veľmi málo balvanov, no keď sa dostali nižšie, rozvírili veľa prachu. Conrad stratil oporné body a musel sa pri pristávaní spoľahnúť na svoj výcvik. No zvládol to.
Zvyšok bol ako z rozprávky, nadšenie z povrchu Mesiaca bolo obrovské, veď trojica odvážnych mužov sa ocitla 2000 kilometrov od miesta, kde pred piatimi mesiacmi zosadol Neil Armstrong a Buzz Aldrin. Títo astronauti, ktorí boli v súkromí dobrými priateľmi, však už viac menej vedeli, do čoho idú, ich misia bola preto jedinečná. Po 83,5 hodinách sa dostali na obežnú dráhu Mesiaca. Z povrchu následne vysielali naživo farebný obraz, strávili tam celé štyri hodiny. Kolegovia na zemi si z nich dokonca vystrelili, medzi pokyny vložili stránku s nahou ženou s textom: „Vidíte tam nejaké zaujímavé kopce a údolia?“
Posádka prešla a pozbierala všetko, čo mala, navštívila aj nefunkčný Surveyor III, a 19. novembra o 06:54 pristála opäť na Zemi. Na kamere, ktorú so sebou priniesli, našli vedci po preskúmaní baktérie. Nikdy sa neprišlo na to, či sa tam dostali počas cesty domov, alebo na Mesiaci prežili milióny rokov. Celá misia tak dokázala garnitúre, ako aj verejnosti, že podobné akcie by sa mali stať pravidlom. Dnes má vďaka tomu spoločnosť možnosť absolvovať komerčné lety do vesmíru. No nielen to. Vzorky, ktoré pozbierali, ako aj zábery, ktoré natočili, posunuli vedecké bádanie o vzniku Mesiaca a iných planét do novej roviny. To je však, ako sa hovorí, už iný príbeh.
