KYJEV - Nálada v ukrajinskej armáde je trochu kolísavá, pretrváva v nej ale odhodlanie ruské invázne sily poraziť. O víťazstve nikto nepochybuje, nikto ale tiež nechce zomrieť zbytočne, opísal v rozhovore s ČTK atmosféru v ukrajinských ozbrojených silách bývalý český vojak, ktorý sa dobrovoľne vypravil na Ukrajinu, aby pomohol napadnutej krajine v boji proti ruskej vojenskej agresii. Z bezpečnostných dôvodov si neprial zverejniť svoje meno, ČTK jeho totožnosť pozná. Najťažšie podľa neho bolo, keď pri Hryhorivke padli naraz štyria jeho priatelia.
"Nemohol som len stáť a pozerať sa, ako náš starý nepriateľ bezohľadne ničí, čo mu príde do cesty. Úplne špinavým spôsobom vraždí vojakov i civilistov a pácha vojnové zločiny," vysvetľuje svoje dôvody, prečo sa vydal bojovať proti ruským inváznym silám muž, ktorý podľa svojich slov v minulosti slúžil desať rokov v českej armáde. Zároveň mal pocit, že svet – hlavne na začiatku ruskej invázie – nerobil dosť, aby Kyjevu pomohol. "Navyše je tu podobnosť s našimi rokmi 1938 a 1968," hovorí. Ukrajincom chcel ponúknuť svoju vojenskú skúsenosť, už vtedy mal medzi nimi aj priateľov. "Sám mám trochu ukrajinskej krvi," dodáva.
Odišiel na začiatku apríla. Ako hovorí, musel najskôr dokúpiť výstroj, čas zaberali preťahujúce sa úradné záležitosti. Na Ukrajine sa potom pripojil k jednotke teritoriálnej obrany ukrajinských ozbrojených síl, ktorá prijímala cudzincov. "Všetci sme prešli urýchleným kolieskom byrokracie, lekárskou prehliadkou a prísahou, po ktorej sme dostali vojenské preukazy ako každý iný ukrajinský vojak. Dostali sme najnižšiu hodnosť - vojak," spomína a dodáva, že časom sa stal zástupcom veliteľa družstva.
Na fronte sa ocitol v lete. Úlohou jeho jednotky bolo pôvodne zaistenie bezpečnosti za prvými líniami. "Poslali nás ale do Lysyčanska v čase, keď sa ukrajinské jednotky sťahovali zo Severodonecku. Kvôli ruskému postupu z juhu hrozilo obkľúčenie, navyše prebiehali intenzívne delostrelecké aj letecké útoky, niektoré jednotky sa začali sťahovať aj z perimetra. Tým sa naša jednotka ocitla v prvej línii," rozpráva český bojovník.
Spoločne s ďalšími vojakmi zaujal obrannú pozíciu. "Zakopali sme sa a kryli pred dronmi, vrtuľníkmi, mínometmi, granátmi, raketami, bielym fosforom a všetkým, čo po nás mohlo strieľať (a bolo) mimo nášho dostrelu," spomína a dodáva, že sa rýchlo naučil podľa zvuku rozoznať, či strela letí na neho, alebo inam. „Čakal som, že nebudem mať strach, ale nie že budem až tak v pokoji. S jedným skúseným kolegom sme sa o tom bavili, mal to rovnako. Hovoril, že nevie, či je to dobre. A nebolo. O tri týždne neskôr ho zabil delostrelecký útok," opisuje.
Pri ústupe z Lysyčanska zažil jedny z najťažších chvíľ svoje služby v ukrajinskej armáde. Rozpráva, ako prichádzali správy o veľkom ruskom prelome na juhu a schyľovalo sa k tomu, že invázne sily odrežú jeho čate jedinú ústupovú cestu. "Už tak sme boli takmer obkľúčení. Naša čata mala rozkaz brániť križovatku. Veliteľ sa rozhodol nás poslať preč s tým, že on zostane a bude plniť úlohu osobne, s niekoľkými dobrovoľníkmi," rozpráva muž a dodáva, že sa aj s ďalšími Čechmi prihlásil, aby zostali. Predbehli ich však okrem iného ukrajinskí kolegovia. "To bolo veľmi ťažké. To lúčenie," dodáva.
Najťažšie pre neho bolo, keď o tri týždne neskôr - pri druhom pobyte na fronte - padli pri Hryhorivke naraz štyria jeho priatelia. "Traja boli z našej čaty, mal som ich ako veliteľ na starosti spoločne s ostatnými cudzincami z čaty. Doviezol som ich na front, ale pretože som si už skôr podal žiadosť o prevelenie k inej jednotke, odišiel som preč, než sa to stalo. Dodnes si vyčítam, že som tomu nejako nezabránil,“ hovorí.
V tom, aby sa vyrovnal so smrťou priateľov, mu podľa jeho slov pomáha hlavne čas. "Rozptýliť sa, niečo robiť. Aj keď poznám detaily toho, čo sa stalo, nebol som pri tom a nemám to pred očami. Ťažšie to mal mladý kolega, ktorý pri tom bol, sám bol ranený a videl, ako výbuch prepolil jeho kamaráta, navyše z rovnakej krajiny. Ten je na tom veľmi zle a rieši to nadmierou alkoholu," opisuje český bojovník.
Atmosféra a morálka je v ukrajinskej armáde podľa neho trochu kolísavá. „Konštantné je odhodlanie zvíťaziť. Nikto o víťazstve nepochybuje. Ale nikto nechce zomrieť zbytočne. A mnoho úmrtí vnímame ako zbytočné. Veľmi kalia radosť z úspechov. Niektorí velitelia sú ešte odkojení sovietskou doktrínou a robia hlúpe chyby... ," tvrdí český bojovník. "Všetci si veľmi vážia (náčelníka generálneho štábu Valerija) Zalužného, zároveň vnímajú neschopných veliteľov, ktorí sa do armády vrátili s mobilizáciou. Všeobecne je snaha sa ich zbaviť... Po vyšetrovaní odveliť treba niekam do tyla," popisuje.
Ďalšie problémy podľa neho pôsobil nedostatok výstroja a výcviku. "Ukrajinská armáda má stále rovnaké potreby. Primárne výcvik a ťažké zbrane vrátane munície," vysvetľuje muž, ktorý v súčasnosti nie je na fronte. Vzal si voľno a potreboval sa vyliečiť z ochorenia. "Teraz čakám na vstup do novej jednotky," hovorí z Kyjeva a dodáva, že by chcel pomáhať Ukrajine až do okamihu jej víťazstva.
"Podľa mňa je možné ho dosiahnuť niekedy v budúcom roku," hovorí. Rusko je podľa jeho slov čoraz slabšie, Ukrajina naopak silnejšia. "Vojna je pokračovaním politiky a súčasťou tej je ekonomika," hovorí. Podľa neho je ekonomika Západu mnohonásobne silnejšia ako tá ruská. "Takže ak podpora Ukrajiny vydrží, bude oslobodzovanie ukrajinského územia pokračovať až do úplného víťazstva," dodáva.
