BRATISLAVA - Jeho smrť bola dlho opradená tajomstvom. Išlo o podchladenie alebo pripravený čin? Novinár Ján Čomaj nakoniec Jána Jamnického zaradil do svojej publikácie o samovraždách umelcov. Svoju úlohu totiž vraj zohrali jedovaté huby aj lieky.
Ján Jamnický sa narodil 20. mája 1908 v Jasenovej, v rodine evanjelického farára a profesora teológie na vysokej škole, v rodine, kde boli samozrejmosťou vysoké kultúrne, ľudské a spoločenské návyky a hodnoty. Na štúdiách medicíny sa zoznámil so svojou budúcou ženou, herečkou Vilmou Březinovou, ktorá ho priviedla k divadlu. A tak medicínu vymenil za štúdium herectva na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii a popri nej vyštudoval aj právo.
Po štúdiách nastúpil v roku 1932 do Slovenského národného divadla (SND), kde stvárnil mnoho postáv. Bol vyhľadávaným predstaviteľom hrdinských a intelektuálne náročných postáv, napríklad Trofimov z Višňového sadu, lord Graham z Vejára lady Windermerovej, Saint Just z Dantonovej smrti. Jedným z Jamnického najväčších hereckých triumfov bola úloha Kreonta.
Kritika oslavovala jeho javiskovú reč i pohybovú kultúru. Oceňovala jeho dôslednú snahu hľadať hĺbkovú psychologickú motiváciu postáv. Divákov zaujala jeho vysoká štíhla postava, výrazná tvár a oči, čisto znejúca slovenčina, úsporný javiskový pohyb s dôrazom na výrazné gesto.
V SND pôsobil aj ako dramaturg, prekladal zahraničné divadelné hry, bol i režisérom. Pre SND pripravil 25 inscenácií a postupom času sa už herectvu venoval len sporadicky. Ako prvý akcentoval na javisku symboliku vyjadrovania ľudských osudov. Jeho osobné a tvorivé peripetie sa prelínajú s menami viacerých popredných protagonistov našej divadelnej kultúry (a kultúry vôbec) ako napríklad Janko Borodáč, Andrej Bagar, Emil Belluš, Ferdinand Hoffmann, Martin Gregor, Vilma Jamnická, Jozef Felix, Ján Sedlák či Zoltán Rampák.
Po skončení druhej svetovej vojny sa Jamnický k režijnej práci už nevrátil. Hrával v televíznych filmoch a inscenáciách, pôsobil ako recitátor. Uznanie zo strany kultúrnej verejnosti si získal bravúrnou interpretáciou modernej i ľudovej poézie. Jeho spôsob prednesu v mnohom ovplyvnil ďalších slovenských interpretov poézie. Zdôrazňoval hudobnú stránku a melodickosť slovenskej reči a vytvoril novú javiskovú reč. Mal nezvyčajný básnický talent a zásluhy na poli divadelnej moderny.
Ján Jamnický sa od začiatku zaoberal divadlom i po teoretickej stránke. Pripravil koncepciu divadelného zákona a podieľal sa aj na príprave zákona o poštátnení Slovenského národného divadla. Patril k členom prípravného výboru pre založenie Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Po oslobodení v roku 1945 bol tri roky zamestnaný ako režisér a scenárista Československého filmu. Pôsobil aj ako pedagóg na VŠMU a na pražskej bábkarskej katedre Divadelnej akadémie múzických umení.
Kus jeho života bol spojený s divadelnou a filmovou herečkou Vilmou Jamnickou, ktorú zvláštny a fascinujúci Ján veľmi upútal. Spolužitie veselej, nadanej a vynikajúcej herečky s mimoriadne charizmatickým a sugestívnym umelcom s temnými očami, mužom s večne hľadajúcou dušou, so sklonom k mystike bol časom milovania, rozchodov, čakania a znova stretávania, nových lások a popri tom krásnej umeleckej činnosti.
Zomrel 4. augusta 1972 po jednom zo svojich výstupov na obľúbené tatranské končiare. Dožil sa 66 rokov. Príčina smrti bola záhadou, špekulovalo sa aj o samovražde. Tak nakoniec jeho skon opísal aj novinár Ján Čomaj. Keď totiž Jamnického našli v horách polomŕtveho, ležala pri ňom údajne aj poloprázdna krabička od sedatív a konzerva od džúsu páchla po hubách.
Nakoniec sa ukázalo, že si do džúsu pridal muchotrávky zelené. „Pán profesor však myslel na všetko. Zjedol aj niekoľko tabletiek. Užil ich možno preto, aby usnul čím skôr a potom umrel v spánku, alebo aby ho netrápili v agónii bolestivé kŕče,” uvádza Čomaj s tým, že Jamnický sa ešte 11 dní trápil v nemocnici, kým zomrel.
