Zlato z Ria bol iba začiatok. Matej Tóth presmeroval medailu k tisícom detí

Presne pred desiatimi rokmi, 19. augusta 2016, prešiel Matej Tóth cieľom olympijskej päťdesiatky v Riu de Janeiro ako víťaz. Slovensko získalo historicky prvé atletické olympijské zlato v ére samostatnosti. Svet videl slovenskú vlajku, Matejov úsmev a bozky namierené do kamery. Dnes už vieme, že to nebol koniec jedného príbehu. Najväčší športový triumf dostal pokračovanie v tisícoch detských príbehov po celom Slovensku.

Deň, keď rozhodovala rozvaha

Pontal, Rio de Janeiro. Horúčava, vysoká vlhkosť a 50 kilometrov, ktoré preverili nielen telo, ale najmä schopnosť zachovať pokoj, keď ostatní riskujú. Svetový rekordér Yohann Diniz nasadil od začiatku ostré tempo a v polovici pretekov mal pred skupinou prenasledovateľov náskok takmer poldruha minúty. Matej Tóth však nechytal paniku. Držal sa plánu, rozumne si rozložil sily a čakal na správny okamih.

V závere prevzal vedenie obhajca olympijského titulu Jared Tallent. Šesť kilometrov pred cieľom Matej vyrazil za ním. Sekundu po sekunde sťahoval náskok, necelé tri kilometre pred cieľom lídra dostihol a vzápätí sa od neho odpútal. Do cieľa prišiel v čase 3:40:58 – o osemnásť sekúnd skôr než Austrálčan. Na svojich štvrtých hrách získal prvú olympijskú medailu. A hneď najcennejšiu.

Posledné stovky metrov sa zapísali do pamäti celého národa. Matej sa usmial, zdvihol palec, do kamery poslal pozdrav blízkym a od divákov si vzal slovenskú vlajku. Kým súperi v cieli padali od vyčerpania, on kráčal ďalej. Zahalený do farieb rodnej krajiny. Neskôr povedal: „Získal som športovú nesmrteľnosť.“

Zahraničné médiá vtedy písali o dokonale načasovanom útoku, slovenské v titulkoch opakovali slová historický či heroický. Výkon sa dá zhrnúť do troch údajov: tri hodiny a štyridsať minút, približne 42 500 krokov, jedna zlatá medaila. Do žiadneho čísla sa však nezmestili dve desaťročia prípravy a dôvera trénera Mateja Spišiaka.

Keď sa dnes, presne desať rokov po Riu, obzerá za tými poslednými metrami, emócie v ňom stále rezonujú. „Aj po desiatich rokoch sú mimoriadne silné a radosti zo zisku olympijského zlata sa vyrovná len málo vecí,“ priznáva Tóth. Hneď však dopĺňa, že skutočnú hodnotu našiel inde. „Som veľmi hrdý, že sa nám podarilo krásnu olympijskú emóciu premietnuť do niečoho ešte dôležitejšieho. Aj vďaka tomu zlatu sme rozhýbali masu detí, a to je úžasné aj výnimočné.“

Triumf, ktorý dostal pokračovanie

Olympijský príbeh sa mohol skončiť hymnou, medailou a návratom domov. V tom istom roku však Matej Tóth založil akadémiu, do ktorej vložil nielen skúsenosti, ale aj svoje meno. S presvedčením, že pohyb nemá byť vlastný iba budúcim šampiónom. Má byť prirodzenou súčasťou života každého dieťaťa – aj toho, ktoré sa na telesnej výchove necíti vo svojej koži, bojí sa urobiť prvý kotúľ alebo by do súťažného klubu nikdy nevstúpilo.

Dnes nesie názov O2 Športová akadémia Mateja Tótha a stojí na pravidelnom a všestrannom pohybe bez tlaku na výkon. Deťom v nej nejde o to byť lepší ako spolužiak. Učia sa prekonať vlastné hranice, vnímať svoje telo, získať istotu a vytvoriť si vzťah k pohybu, ideálne na celý život. Každé dieťa absolvuje počas školského roka približne 70 hodín tréningov s vyškolenými trénermi . Často sú to učitelia, ktorých deti poznajú a naopak – oni dobre poznajú svojich zverencov.

Za desať rokov prešlo akadémiou viac ako 30 000 detí. Zapojilo sa do nej vyše 960 škôl. Odborné školenia absolvovalo viac než 1 600 trénerov. Deti dohromady odtrénovali milióny minút. Tieto čísla sú veľké, ale ich skutočný význam sa premieta do malých momentov: keď sa dieťa prvý raz odváži skúsiť niečo nové, keď zistí, že napreduje, alebo si pohyb prestane spájať so strachom zo zlyhania.

Na olympijskej trati sa úspech meral časom a náskokom pred súpermi. V akadémii sa meria inak: väčšou odvahou, istejším pohybom, zdravším držaním tela a radosťou, s ktorou sa dieťa vracia na tréning. Práve preto olympijské zlato nie je iba spomienkou na výnimočný deň. Stalo sa dôkazom, že trpezlivosť, pravidelnosť a viera vo vlastné sily dokážu meniť hranice – v športe aj v detskom živote.

Medaila je jedna. Víťazstiev sú tisíce

Nie z každého dieťaťa vyrastie olympionik - a ani nemusí. Matej Tóth presne vie, čo chce najmladšej generácii odovzdať: „Najmä pozitívny vzťah k športu, k pohybu ako takému. V dnešnej dobe, keď majú deti prirodzeného pohybu extrémne málo, je to veľmi dôležité.“

Výsledok pritom nemusí byť spätý s vrcholovými ambíciami. „Aby aj roky po absolvovaní našej akadémie nemali problém vyjsť po schodoch, tešiť sa z prechádzky v prírode, užívať si jazdu na bicykli. Nemať strašiaka z telesnej výchovy, ale dobrý pocit, keď spravia niečo súvisiace so športom,“ dodáva zakladateľ projektu. Akadémia sa tak nezameriava na klasické olympijské rýchlejšie, vyššie, silnejšie, ale dáva priestor všetkým a ukazuje, že víťazstvo môže mať podobu jedného správneho pohybu či radosti z návratu do telocvične.

Aj desať rokov po Riu sa môžeme znova a znova pozerať na zábery z posledného kilometra chodeckej päťdesiatky. Na pokoj uprostred vyčerpania, na úsmev, slovenskú vlajku a muža, ktorý vedel, že práve vyšiel na najvyšší vrchol. Olympijské víťazstvo zostane navždy zapísané v športovej histórii. No až s odstupom času naplno vidíme, že po dokráčaní do cieľa prišiel ďalší krok: zlato jedného človeka sa zmenilo na príležitosť pre celé generácie detí. A teraz sa do Akadémie Mateja Tótha môžete prihlásiť aj vy na www.akademiamatejatotha.sk

- reklamná správa -