Aké je to vydať svoju prvú knihu na knižnom trhu, kde vás nikto nepozná, a zamotať sa pri tom s kolegom v práci, kde vás poznajú všetci?
O čom je príbeh Posledný džentlmen inšpirovaný reálnym pozadím?
Aké je to vydať svoju prvú knihu na knižnom trhu, kde vás nikto nepozná, a zamotať sa pri tom s kolegom v práci, kde vás poznajú všetci?
Jennifer vie o tom svoje. Pred oslavou jej dvadsiatych šiestych narodenín v nej naplno prepukne vášeň pre písanie a snaží sa dostať svoj debut na pulty kníhkupectiev za každú cenu. Nemá však ani poňatia, čo ju to bude stáť.
Počas tejto životnej etapy sa jej cesta pretne so starším kolegom, s ktorým na prvý pohľad nemá nič spoločné. Sú ako oheň a voda. Majú protichodné názory, odlišné záujmy a iné priority. Napriek tomu nedokážu prejsť okolo seba bez povšimnutia.
Začnú sa nezáväzne stretávať. Veď, čo sa môže stať?
Jareda to však jednostaj ťahá domov, preč z hlavného mesta, kde sa Jennifer cíti ako ryba vo vode. Má vôbec ich vzťah šancu stať sa niečím viac? Alebo sa už dávno stal?
Začítajte sa do novinky Posledný džentlmen:
V ten istý deň sa niečo zlomilo medzi mnou a NÍM a zároveň som u Tima rozbehla myšlienkové pochody zamerané na cestovanie po Ázii s kolegyňou, kamarátkou. Nevyvrátiteľná kombinácia, ktorá sprevádzala najbližšie mesiace.
Keď som sa na minútku ocitla sama, kým sa páni vzdialili navštíviť nejaký starý bunker z čias vojny, uchlipla som si z piva a zalovila v pamäti.
Prvý raz som HO stretla v práci tesne po náročnom rozchode (s mojím prvým oficiálnym priateľom, s ktorým sme sa takmer zasnúbili, no nakoniec po vyše štyroch rokoch zvíťazil rozchod) a pred nadviazaním vzťahu, ktorý mi predpovedala veštkyňa. Podrobnosti nechajme na inokedy. Dlho by som vás presviedčala, že oficiálne mám v hlave všetkých päť pohromade a je to pekne nanič poznať niečo z osudu skôr, ako nadíde čas zistiť to.
Či sa akokoľvek snažíte zmeniť dej, alebo ľahostajne upadnete do pasivity, ak je vám raz niečo predurčené, nemáte šancu zvrátiť budúce dejiny.
Ale, pravdaže, všetko je relatívne.
Síce som si JEHO existenciu nepripúšťala nad rámec pracovnej etikety a vzhľadom k okolnostiam som v tom čase ani neregistrovala mužské postavičky mihajúce sa okolo mňa. Ale ON nevedomky dokázal niečo nevídané. Podarilo sa mu aktivovať moje pozastavené radary napriek tomu, že sme sa sotva videli a prehodili pár zdvorilých viet.
Mozaika jeho tváre ma však uchvátila a svoje receptory som musela držať na uzde. Okrem ostrých čŕt mal aj ostrý pohľad a mňa ihneď začalo zaujímať, čo je zač. Niečo z neho vyžarovalo. Čosi, čo by neuniklo žiadnej fyzicky zdravej žene. Nielen ošúchané tajomno, ale omnoho viac. Akoby ste vzali tie najbolestivejšie emócie plné smútku a hnevu, najlepšie i najtvrdšie vlastnosti ľudskej bytosti a spolu so štipkou nádeje ich vložili do jeho nádherných dúhoviek. Tie oči mi učarovali.
Vtedy som ešte netušila, ako veľmi...
„Čo ty tu tak sama?“ vyrušil ma z myšlienok známy hlas. Ešte aj jeho hlas sa mi páčil.
Usmiala som sa. „Čakala som na teba.“
Možno som žartovala, možno nie.
„To iste,“ zasmial sa a prisadol si na múrik, kde som posedávala.
„Ako sa darí, Jenny?“ opýtal sa zo záujmom.
Dokelu, ON si pamätá moje meno – prefackovala ma hanba.
„V rámci možností celkom fajn. Zháňam parťáka na cestu do Malajzie a Singapuru.“ Zámerne som túto informáciu podala bez záverečnej ponuky. Nepoznala som ho, ale bola som si istá, že na cestovanie by sa nahovoriť nedal. Aj keď, vedela by som si predstaviť, ako by asi dopadli večery strávené s ním...
Znova sa zasmial. Vlastne, celkom sa na mne bavil. Viac než som si priala. „Tak to držím palce.“
„Ďakujem,“ zašomrala som. Síce úprimne, ale jeho posmech sa ma trochu dotkol.
„Čo si to vlastne študovala?“ spýtal sa ma napriek tomu, že sme sa o tom najmenej desaťkrát rozprávali.
Brala som to s rezervou. Bolo citeľné, že sa so mnou chcel rozprávať, aj keby sme mali preberať, čo som mala alebo skôr nemala na obed.
„Psychológiu s náukou o spoločnosti,“ odvetila som zdvorilo.
Stiahol obočie a odpil si zo svojho piva. „Takže už ma máš prečítaného?“
„Keby som mala, rozprávala by som sa s tebou?“
S ohromením sa zasmial. „Možno si jedna z tých, čo si nedajú povedať a nezabráni ti to v nevinnej konverzácii.“
Obaja sme vedeli, i keď možno skôr iba tušili, že naša konverzácia nie je nevinná. Aspoň dnes už nie.
„Takže z nás dvoch si tu ty ten, kto vie čítať v druhých,“ poznamenala som.
Zasmial sa ešte srdečnejšie. „Bodaj by. Ja mám takú smolu, že ma dobehne takmer každý, kto si to zaumieni. Som jednoduchý človek.“
Ani trochu mi nepripadal ako jednoduchý človek. Asi zaúradovalo subjektívne vnímanie.
„Takže,“ pokračoval, „keď si študovala psychológiu, to musíš byť hlavička.“
„Nemyslím si. Psychológia nie je veda, ktorú študuješ päť rokov na výške a potom sa z teba stane odborník. Beriem to len ako úvod. Zvyšok je už na každom osobitne. Buď sa človek ponorí do štúdia hlbšie a obetuje tomu takmer všetok svoj čas alebo nie.“
„A ty? Ponorila si sa?“
„Zatiaľ iba rekreačne,“ usmiala som sa. „Popri ostatných koníčkoch som sa jej ešte nemohla oddať naplno.“
„Chápem. V podstate študujeme celý život...“ prehodil zádumčivo, „a ty si ešte mladá, nemáš sa kam ponáhľať.“
Bolo mi jasné, čo študuje v tejto chvíli. Alebo skôr koho. Nenápadne si ma popri svojom prejave obzeral aj napriek tomu, že som mala džínsy a košeľu s vyhrnutými rukávmi. Možno má rovnakú predstavivosť ako ja... napadlo mi.
„Hovoríš, ako keby si ty bol starý. Každý sme len taký starý, ako sa cítime,“ povzbudila som ho pohľadom. Možno o to nestál.
„Povieš mi, keď budeš mať moje roky....“
„Dovtedy nemám právo vyjadrovať sa?“ zvraštila som čelo.
„Tak som to nemyslel, ale... ľudia si myslia - aj ja som si to myslel, že s vekom sa človek mení a že keď budú starší, budú sa na život pozerať inak. Teda aj budú, ale nie je to natoľko odlišné, ako si človek predstavuje. Ale nemyslím si, že to dokážeš pochopiť.“
„Čudoval by si sa...“ namietla som.
„Povieš mi o tom, keď budeš mať štyridsať,“ odsekol.
„Takže ty máš štyridsať?“
„Nie, ale o pár týždňov budem mať.“
Práve týmto prístupom ma už od prvej minúty vytáčal. Sršalo z neho mudrovanie na kilometre.
Ľudia občas zabúdajú, že dospievať sa dá aj bez obrúčky a pred založením si vlastnej rodiny.
„Čiže,“ presedlala som na jeho nôtu, „keď ťa berieme ako príkladný exemplár, nepomohlo ti ani to, že si zostarol?“
„Nie si nejaká drzá, Jennifer?“
„No dobre, prepáč, ale sám si si to vypýtal.“
„Ja som si to vypýtal?“ položil otázku, na ktorú nebolo nutné odpovedať. Radšej rozumne zmenil tému. Sklonil hlavu k mojim teniskám po členky. „Prečo máš šnúrky takto čudne?“
Narážal na moje netypické uväzovanie. Namiesto mašličky som šnúrky zviazala a zvyšok zastrčila za jazyk.
„Nemám rada mašličky,“ uškrnula som sa.
„Hm, tak to dáva zmysel,“ zamyslel sa a uspokojil sa s mojou odpoveďou. „Ty musíš byť riadne číslo,“ podotkol pár sekúnd nato. Zvedavosť vo mne sa už chystala zareagovať, ale vyrušil nás Timothy a pár ďalších kolegov.
Možno si mohli dať ešte trochu načas. A možno prišli práve vhod.
Knihu Posledný džentlmen kúpite v každom dobrom kníhkupectve, alebo priamo u autorky Michaely Zamari cez jej účet @MichaelaZamariOfficial na Facebooku alebo na michaelazamari cez Instagram.
- reklamná správa -
