Prípravy na svadbu vrcholia a všetko sa zdá byť dokonalé. Iveta a Richard sú zamilovaní, pekní a perspektívni mladí ľudia, ktorí si chcú sľúbiť lásku a vernosť v dobrom i zlom, v zdraví i chorobe, v bohatstve i chudobe.
Posledným detailom, ktorý má umocniť dokonalosť tejto jedinečnej chvíle, má byť návrat Ivetinho strateného brata, ktorého nevidela viac ako pätnásť rokov. Alanov odchod z domova tesne po dosiahnutí dospelosti je zahalený rúškom tajomstva a ani Richardovo naliehanie nedokáže prelomiť Ivetino tvrdohlavé mlčanie. To však len znásobí jeho zvedavosť a chuť dozvedieť sa, prečo osemnásťročný chlapec opustil rodinu, priateľov, rodné mesto a nechal za sebou všetky väzby a nesplnené sny, prečo o ňom rodina nerozpráva, prečo je jeho meno tabu a prečo ho jeho milovaná sestra nevidela pätnásť rokov. V momente Alanovho príchodu ešte nikto netuší, ako jeho návrat zmení osudy celej rodiny, aké vášne a emócie rozdúcha. Jeho prítomnosť je požehnaním i prekliatím zároveň a hranica medzi šťastím a nešťastím je veľmi krehká.
... bolo to zaujímavé čítanie, pre mňa osobne dala autorka láske iný rozmer... (čitateľka Kika)
„Marta Fartelová si dala záležať a najskrytejšie vnútorné pocity sú v knižke vyobrazené veľmi citlivo, doslova vytiahnuté až z najhlbšieho vnútra muža. Vnútorné rozpoloženie Richarda sa zarýva pod kožu ako žeravá ihla. Slová sú presiaknuté emóciami. Hlavný mužský hrdina prežíva vlastnú búrku pocitov. Bojuje s nepochopením, nerozhodnosťou, s vlastným strachom, smútkom, zmätkom, bolesťou, hnevom a rozčarovaním.“ (čitateľka Simona Rošková)
Obľúbená slovenská autorka Marta Fartelová píše knihy už od roku 2007. Čitateľky si získala už debutovým románom Chuť lesný jahôd. Autorkiným životným mottom je heslo: „Šťastie je cesta, nie cieľ."
Začítajte sa do úryvku knihy ANJEL V PEKLE, DIABOL V NEBI od Marty Fartelovej:
„Za celých pätnásť rokov neprišiel ani raz domov?“ spýtal som sa opäť, hoci odpoveď na túto otázku som už vedel. Nemohol som tomu však uveriť.
Pokrútila hlavou.
„Prečo? Čo sa stalo?“
„Neviem,“ povedala rýchlo. Zdalo sa mi, že až prirýchlo.
„Ako nevieš?“ nedal som sa odbiť. Celé roky bola táto téma u nich v rodine tabu. V prítomnosti Ivetinho otca sa Alanovo meno nemôže spomínať a Ivetina mama sa prispôsobila. Vždy súhlasila s otcom. Tak nakoniec rezignovala aj Iveta a u nich sa o jej bratovi jednoducho prestalo rozprávať.
„Čo sa stalo, že sa rozhodol teraz prísť? Po toľkých rokoch.“
Uhla pohľadom. „Jednoducho neviem. Nechajme to tak, prosím. Je to zložité a ešte nie som pripravená o tom hovoriť.
