Známe organizácie ako Fatah, Hamas, Hizballáh, či Mosad. A napríklad aj Ariel Šaron, bývalý izraelský premiér. Nový napínavý triler Bleskové správy od autora viacerých bestsellerov Franka Schätzinga sa odohráva na pozadí príbehu dvoch židovských rodín, ktoré sa koncom 20. rokov minulého storočia prisťahovali do Palestíny. Nová krajina je plná legiend, zápasov a nádejí. Židia, Arabi i britskí kolonialisti zvádzajú urputné boje o to, kto v nej bude vládnuť...
Príbeh sa začína v roku 2008 v severných provinciách Afganistanu, no potom sa vracia do minulosti, do Palestíny roku 1929.
Krízový spravodajca Tom Hagen je hviezda. Svetové médiá sa trhajú o reportáž od neho, preberá si jedno ocenenie za druhým. Hagen sa špecializuje na bojmi zmietané krajiny Blízkeho východu a vždy prináša reportáže zo samého pekla.
Až v Afganistane ho šťastena opustí. Jeho profesionálna povesť je definitívne zruinovaná, márne sa usiluje vrátiť na televízne obrazovky. Tri roky sa horko-ťažko pretĺka, až sa mu v Tel Avive dostanú do rúk materiály izraelskej kontrarozviedky.
Hagen zavetrí šancu. Chytí sa jej a nevedomky spustí smrtiacu lavínu...
Zoznámi sa s mladou lekárkou Yael Kahnovou a prekvapene zisťuje, že aj jeho vlastný príbeh je úzko spätý s históriou Izraela. Lenže s Yael po boku sa jeho problémy ešte len začínajú.
Zajímanie rukojemníkov je špekulácia. Riadi sa ponukou a dopytom, rovnako ako je to s južným ovocím, surovou oceľou alebo cennými papiermi. Niektoré únosy sú organizované zhora, ale často sa za nimi skrývajú len rodiny zúfalých sedliakov alebo jednoducho kriminálnici. Posunú rukojemníkov miestnemu Talibanu, ten ich predá ďalej, až nakoniec skončia v rukách profesionálnych sietí.
Rozhodujúca je trhová hodnota. Koľko miliónov dolárov, väznených mudžahedínov, politických ústupkov dostanú za jedného rukojemníka? Aký veľký je tlak médií na ich vládu alebo príslušnú organizáciu, aby ich vykúpili? Aký propagandistický efekt dosiahnu, keď niekomu pred kamerami odrežú hlavu?
Bleskové správy je napínavý triler na pozadí epickej ságy. Skvelý príbeh sa točí okolo stále aktuálnych problémov, ako je spolužitie Izraelčanov a Palestínčanov, o boje na tomto posvätnom mieste, o snahách vyťažiť a ovládnuť tento kúsok zeme.
Začítajte sa do nového trileru Bleskové správy od Franka Schätzinga:
2008
Afghanistan, severné provincie
Je sedem hodín ráno, trmácame sa v Toyote Land Cruiser, na hlave mám vrece zaviazané pod bradou. Látka sa mi prisala na otvorené ústa, lebo cez nos neprúdi do pľúc dosť vzduchu, ale v skutočnosti je to iba mentálny problém. Tkanina je priepustná, ostatné je zvyk.
Drkoceme po vytlčených horských cestách, nič nevidím a zadné sedadlo ma udiera do krížov. Dá sa na čosi také zvyknúť?
Veľa závisí od okolností. Aj v menej civilizovaných končinách neexistuje až toľko dôvodov, prečo by človeku natiahli na hlavu potuchnutú čiernu kapucňu. Buď ho o chvíľu zastrelia alebo obesia, takže otázka, či sa na to dá zvyknúť, je zbytočná. Alebo ho niekam odvlečú, počuje, ako sa jeho mučiteľ blíži pokojným krokom, osloví ho priateľským hlasom, a zatiaľ mu chystá peklo a podobné mrzutosti.
Tretia možnosť – navlečiete si kapucňu na hlavu dobrovoľne, lebo vodič nechce, aby ste si pamätali cestu.
Hagen vie, že Björklund vedľa neho sa nevyrovnáva so situáciou tak dobre. Trápi ho astma. Jemu samému prekáža vlastne iba jedno – do jeho vreca sa musel niekto vyvracať. Látka je čistá, vypratá, ale niektoré pachy nezmiznú nikdy. Niežeby molekuly konzervovali minulosť, závisí to skôr od okolností, za akých sa tam dostali, asi tak, ako sa myšlienky mŕtvych zahniezdia v dome, kde straší. Hagen si ani nechce predstaviť, čo si musel vytrpieť ten chudák, keď nagrcal plnú kapucňu. Radšej by veril, že on alebo ona si navliekla tú handru dobrovoľne ako v tejto chvíli oni dvaja, a hneď mu je lepšie.
Bola to Marianne Degasová, Max Keller alebo Walid Bachtari? Ktorému z nich troch pod touto látkou, ktorá ich prechodne pripravila o zrak, povolili nervy a žalúdočné steny?
Hagena sa začína zmocňovať predstava, že sa mu ušlo práve jedno z vriec, pod ktorými unesení pracovali na scenároch svojho zomierania. Akoby neboli v obehu stovky, tisícky takých vriec. Kto vlastne čosi také vyrába? Existuje zásielkový obchod pre únoscov? – Tento týždeň akcia, kupujte ešte dnes! Kapucňa, nepriehľadná, veľkosť S, M alebo L, prvotriedna kvalita, ročná záruka, dodáme ihneď. K tomu putá na nohy značky Dadullah s nehlučným uzáverom. Nemusíte robiť uzly, keď máte naponáhlo, klik, a putá sedia. Pri odbere desiatich súprav dostanete zadarmo skrinku s pomôckami na mučenie „Bohumilé skutky“, tak neváhajte! Volajte ihneď, nájdete nás na –
Degas. Keller. Bachtari.
Odkedy sa mu Husejn zveril, že vie, kde sa nachádzajú traja humanitárni pracovníci, ktorí zmizli pred pol druha mesiacom, Hagen nemyslí na nič iné. Dvaja spolupracovníci nemeckej dobrovoľníckej organizácie a ich domorodý vodič sa stratili cestou do Kowngowratu v severnej delte Kunduzu, kam sa vydali autom s liekmi a infúznymi roztokmi. Nikdy tam nedorazili. Naposledy ich videli blízko pri Aqli Bur, v zapadákove uprostred ryžových polí a melónových plantáží obklopených reťazou vŕškov asi desať kilometrov od mesta Kunduz. Zvyčajný obraz – hlinené chatrče, slamené strechy, kozy, kývajúce deti.
Tam zmizli.
O tri dni organizácia Heal Afganistan – už z názvu cítiť pachuť sebapreceňovania – informovala ministerstvo zahraničných vecí a vydala tlačovú správu. Fakty sa blížia k nule. Nijaké video s vyhlásením, nijaké výzvy. V krízovom centre starostlivo dbajú, aby nepohli ani prstom. Čo by aj mohli podniknúť? Veď ani nie je isté, či tých troch vôbec zajali. Možno už dlhšie hnoja afganské polia. Alebo ležia zahrabaní v púštnom piesku, v päťdesiatstupňových poludňajších teplotách pekne mumifikovaní, Ötziovia budúcich generácií. Kto by ich išiel hľadať? Komu by sa chcelo?
Veď je to na smiech!
Prípad však nemožno úplne ignorovať, preto tlač uverejnila desať riadkov, v ktorých Heal Afganistan žiali nad svojou stratou. Oznam vyšiel v Panoráme, v časti, ktorú nikto nečíta, práve keď Hagen trčal vo svojom hamburskom byte a pre seba, Kristera Björklunda a Ingu Dornovú rezervoval letenky do Kábulu. Odtiaľ majú pokračovať do poľného tábora Kunduz, reportáž zo všedného dňa bundeswehru.
Ani trochu sa mu do toho nechcelo.
Inge sa to môže zdať celkom príťažlivé. Jej prvá cesta do krízovej oblasti. Ale on? Čo si tam počne, dočerta? Ak sa tamojšia informačná politika riadi doktrínou ministerstva obrany, môže rovno zostať v Hamburgu a reportáž si vygúgliť. Ako predstaviteľovi veľkohubého investigatívneho žurnalizmu by mu hneď zavesili na krk tlačového dôstojníka, to je isté.
Číta správu. Prečíta si ju ešte raz.
Potom zavolá Bilalovi Husejnovi.
Nemôže zistiť niečo viac o tej záležitosti? Čo je s tými zmiznutými?
Bilal Husejn je Hagenov fixér, ako sa pekne hovorí v novinárskom žargóne, jeho kontaktná osoba v Pakistane. O budúcnosti Afganistanu sa rozhoduje v susednej krajine a nikto nemá také dobré kontakty ako Husejn. Ako spravodajca novín ako The Statesman a Independent News Pakistan má prístup k takmer všetkým informáciám, ale predovšetkým požíva dôveru Talibanu. Cez neho dostávajú do médií neslávne známe videá vyzývajúce na svätú vojnu alebo ukazujúce smrteľne bledých cudzincov, ako čupia pred pozadím ovešaným zástavami a heslami. Husejn sa raz za pár dní schádza s hovorcom skupiny operujúcej v Kunduze a postará sa, aby sa ich požiadavky dostali, kam treba. Ako protislužbu požaduje, aby ho Taliban akceptoval ako sprostredkovateľa pri rokovaniach so zahraničnými krízovými štábmi. Dnes ho už predchádza povesť, že má určitý vplyv na božích bojovníkov, navyše je notoricky švorc.
Husejn sa poteší, že počuje Hagena. Čo práca, ako rodina. Zdvorilý, orientálne vyšperkovaný úvod. Hagenovi to neprekáža. Keď mu jeho pakistanský priateľ dodá príbeh, ktorý ho katapultuje z letnej uhorkovej sezóny, pokojne mu môže donekonečna čítať aj z Koránu.
Konečne Husejn povie: „Jasné, Tom. Poprezvedám sa.“
„Fajn. Ďakujem, Bilal.“
„A vieš isto, že zmizli v delte Kunduzu?“
„Tam ich videli naposledy.“
„Zvláštne.“
„Prečo?“
Taliban predsa stále unáša ľudí.
„Ale nie tak vysoko na severe,“ namietne Husajn, keď sa o dva týždne stretnú v Pakistane v Pešávare a odbočia zo Šperkárskej ulice na Chowk Yadgar.
„Zriedka,“ pripustí Hagen.
Samozrejme, fixér má pravdu. Siete profesionálnych únoscov ako Hakkání sa splietajú ďalej na východ medzi Chowstom a Džalalabádom, tam, kde Afganistan ustupuje a do krajiny sa vnára pakistanská pohraničná oblasť. Aj na juhu unášajú cudzincov. Na severe skôr zahrabávajú do piesku IEDéčka, podomácky vyrobené bomby, a tešia sa ako malé deti, keď nejakému vojakovi odtrhne nohy. Možno aj tam začali s únosmi, ktovie?
Husejn krúti hlavou. „Nezapadá to do ich stratégie.“
„A keby stratégiu zmenili?“
„Povedzme, že pozorujú a učia sa.“
„Od koho?“
„Nie je to zrejmé?“ Husejn sa usmieva. „Samozrejme, že od svojich nepriateľov.“
Na Pešávar pečie slnko od skorých ranných hodín. Teraz, pri začínajúcom súmraku, sa horúčava ešte stále drží v uliciach a námestiach starého mesta ako odstáta voda. Každý atóm kyslíka akoby sa viazal na substanciu, ktorá pri vdýchnutí skracuje priemernú dĺžku života. Smog dvojmiliónovej metropoly môže pokojne súťažiť s Kuala Lumpur, Los Angeles a Pekingom.
„Program decimovania príslušníkov ISAFu je jedna vec,“ hovorí Husejn, „ale Talibanu to onedlho prestane stačiť, neposunie ich to ďalej.“
Keď prechádzajú cez námestie, Hagen sa obzerá na všetky strany. Chowk Yadgar pôsobí spustnuto. Okolo známeho monumentu s kupolou sa potuluje len niekoľko návštevníkov, kamery vyťahujú len sem-tam. Odkedy začal vysoko jedovatý kokteil záujmov koncom osemdesiatych rokov vytrvalo rozkladať turistický ruch, máloktorá cestovná kancelária ešte ponúka zájazdy do týchto končín. Cez hranice sem prichádzali afganskí mudžahedíni, aby naverbovali bojovníkov pre svoju myšlienku a rozvíjali stratégie, ako ukázať cestu domov Červenej armáde, mimochodom, v dokonalej zhode so strýkom Samom. Ten ich naučil nielen to, ako dostať sovietske jety z oblohy, navyše ešte vedome podporoval utkanie myšlienok džihádu do siete, ktorej meno mal po 11. septembri 2001 poznať celý svet. Al-Káide by sa nikde tak nedarilo ako v intrigánskom Pešávare. Hostinec istého Usámu bin Ládina povýšil na Hotel Teror, samovražední atentátnici si tam vzájomne želali požehnanú cestu do neba. V meste sa to hemžilo agentmi CIA a ISI, vojenskými poradcami, novinármi, džihádistami, vodcami gangov a politikmi, tými poslednými často vo viacerých funkciách súčasne.
„A aká je ich nová stratégia?“
„Určite ti bude nápadné, že sa pokúšajú znovu získať sympatie svojich krajanov.“
To sedí, pomyslel si Hagen.
Talibanu sa pritom náramne hodí, že ANA – Afganská národná armáda – sa diskvalifikovala ako korupčný húf a polícia na tom nie je o nič lepšie. Inštruktori ISAFu ešte stále snívajú, keď sa pokúšajú z analfabetov, nezamestnaných a kriminálnikov dať dokopy poriadkové čaty, ale je to beznádejné. Rovnako by mohli otvoriť väznice a každému, čo vybehne von, darovať čiapku, služobnú známku a búchačku.
Čo zase celkom nesedí. Existujú predsa aj afganskí ochrancovia poriadku, ktorí naozaj chcú chrániť svoj ľud.
Ale pred kým, prosím vás? Pred Talibanom? Pred bujnejúcim rodinkárstvom, ktoré sa tiahne všetkými politickými inštitúciami ako pásomnica? Pred prezidentom Hamidom Karzajom, ktorého nevlastný brat z Kandaháru šéfuje drogovej mafii a dal si od CIA zaplatiť zlaté kľučky na dverách? Pred vlastnými kolegami, ktorí práve vyfasované zbrane lacno predali tým, proti ktorým mali s nimi bojovať?
Odpoveď znie: Áno.
A ešte niečo, slušný policajt: ak sa nedáš kúpiť, zajtra bude z teba mŕtvy policajt.
Žiadny zázrak, že väčšina Afgancov dôveruje každému príslušníkovi jednotiek ISAFu stokrát viac než vlastným ľuďom z bezpečnostných síl, ktorí sa zvyčajne priklonia k tomu, kto ponúkne viac, dvadsaťštyri hodín denne sú opití a celkom určite nerobia jedno: nestarajú sa o spravodlivosť.
Ale Taliban to robí.
Cielene začali zapĺňať vákuum štátnej anarchie, urovnávať konflikty podľa zvykového práva Paštunov, zohľadnili potreby ľudí, ktorí drú na blatistých poliach a nikdy neboli od domu ďalej ako desať kilometrov. Ľudí, ktorí nemajú ani potuchy, čo je volebný lístok, mená na ňom nevedia prečítať a vlastné nevedia napísať, nehovoriac o tom, že kandidáti im nič nehovoria, a Hamid Karzaj v akomsi Kábule, ktorý by pokojne mohol byť aj na Mesiaci, taký vzdialený je od ich života, už vôbec nie. Ich oprávnená otázka znie, ako chce pán Karzaj riešiť napríklad fakt, že Abdullahov idiotský synovec zavaril všetkým, keď vyvaľoval oči na Ajmalovu dcéru dlhšie, ako sa patrí. Nemal náhodou pán Karzaj dávno zdvihnúť zadok a porozprávať sa so všetkými, ktorých sa to týka?
Nezdvihol?
Tak načo ho potom voliť?
Nemusia mať Taliban radi. Ale Taliban rieši ich problémy.
„Lebo dávali dobrý pozor,“ hovorí Husejn. „Lebo veľmi presne študujú stratégie ISAFu.“
Pritom boli svedkami, ako ISAF podniká jednu mierovú ofenzívu za druhou. Vojaci išli do obcí, zoznámili sa so starosťami domácich, študovali ich zvyky, pokúšali sa myslieť ako Afganci. Stali sa z nich milí strýkovia, ktorí nosia darčeky, zlepšujú infraštruktúru, uzatvárajú malé spojenectvá, a božích bojovníkov, ktorí najradšej kázali z hlavní pušiek, pomaly, ale iste pripravili o sympatie.
„Takže si povedali – to dokážeme aj my.“
A prispôsobili si stratégiu.
Poriadne prefíkané, pomyslel si Hagen. Vynález mierového Talibanu.
No, možno nie celkom.
Ale na ľudí, čo zápalisto kameňujú neverné manželky, pôsobia nečakane mäkko. A krv je hustejšia ako voda, paštunská určite. Tak sa nálada pomaly obrátila. Vtip spočíva v tom, že v ISAFe si to spočiatku vôbec neuvedomili. Doteraz vedeli iba to, že ľudia sa Talibanu boja. Až keď na ich vojakov začali strieľať aj v dedinách, kde ešte včera stavali školy, veliteľom svitlo a zdesene sa pýtali, čo urobili nesprávne.
