Drsný triler z krvavých deväťdesiatych rokov zachytávajúci dramatické osudy členov skupiny podsvetia.
„Tento príbeh a jeho postavy sú dielom autorovej fantázie. Opísané konanie štátnych a samosprávnych inštitúcií i verejných činiteľov je fiktívne,“ píše v úvode novinky Jozef Karika, no celkom to tak nie je. Jeho príbeh je postavený na pevných základoch reality 90.rokov, ktoré zvykneme nazývať aj mafiánskym obdobím.
Čierna hra je román o násilnej epoche a ľuďoch, ktorých táto pohnutá doba zhltla. V napínavom príbehu plnom zvratov i dojímavých momentov stretnete aj obľúbené postavy z Karikových bestsellerov V tieni mafie a V tieni mafie II: Čas dravcov.
„Nikdy nebuď jediné fungujúce koliesko v nefunkčnom súkolesí.“
Krátko po Nežnej revolúcii zavládlo ponuré obdobie – smrť nikdy nebola ďaleko a darilo sa všetkým druhom svinstva. V tejto atmosfére a nových podmienkach sa z obyčajných ľudí snažiacich sa vyšvihnúť stávajú výpalníci, drogoví díleri, priekupníci so zbraňami, zločinci v bielych golieroch či prví mafiánski bossovia. Do temnej špirály chtiac-nechtiac vťahujú aj svojich najbližších, manželky i deti. Zatiaľ čo niektorí prenikajú k čoraz väčšej moci, iní kráčajú k predčasnému koncu.
Stretávame postavy a postavičky, ktoré žijú svoje životy, a často nepriamo ovplyvňujú svoje okolie.
Starý eštebák prežívajúci rozpad režimu, ktorému po celý život slúžil a doslova mu predal dušu.
Disident, ktorý sa v nových podmienkach mení na kriminálnika a jedného z prvých mafiánskych bossov.
Úradníček a udavač, ktorého porevolučné politické prúdy vynesú až do vysokej mocenskej pozície.
Druhotriedny vekslák meniaci sa na veľkopodnikateľa, starnúca zlatokopka, hrubokrkí mafiánski pešiaci či Róm, ktorý kvôli neplodnosti nemôže mať deti...
Dravá a krutá doba ich všetkých brutálne zmení. „Verím, že aj moji čitatelia si pri tomto príbehu prídu na svoje – zažijú napätie, hnev, zhrozenie, prekvapenie, smiech a možno aj štipku dojatia,“ tvrdí Jozef Karika, autor viacerých bestsellerov. „Na mňa príbeh pôsobil veľmi silno, lebo zachytáva drsné osudy množstva zaujímavých postáv.“
Dnešný stav spoločnosti, rozvrat štátnych i morálnych štruktúr, má podľa Kariku svoje korene práve v dekáde 90.rokov. Aj keď kniha Čierna hra zachytáva obdobie spred dvadsiatich rokov, veľa hovorí o súčasnosti a dôvodoch stavu, aký dnes zažívame. „Súčasný stav na Slovensku sa dá pochopiť iba tak, že porozumieme tomu, čomu u nás došlo v deväťdesiatych rokoch,“ dodáva obľúbený autor.
Začítajte sa do novinky Čierna hra: Vláda mafie od Jozefa Kariku:
SARAJEVO
JÚL 1995
Koniec! preblesklo hlavou Petrovi Štarchovi, než ho zrazila päsť vo vojenskej rukavici. Rozmazalo sa mu pred očami, čosi zadunelo. Zažmurkal, došlo mu, že leží na zemi. Prevrátil sa na bok a rozkašľal sa. Suchú bosniansku pôdu pokropili červené kvapky, zdvihli sa obláčiky prachu.
„Vstávaj!“ doľahol k nemu ostrý príkaz v srbčine. „Okamžite vstaň!“
Krik zanikol v hluku. Petrovi sa krútila hlava, nevedel, či mu zvoní v otrasenej lebke, alebo k nim dolieha hukot amerických stíhačiek bombardujúcich srbské pozície v okolí mesta.
Koniec, toto je koniec, preháňalo sa mu hlavou, keď ho pár mocných rúk prudko postavil na nohy. Zrútil by sa naspäť do prachu, no ktosi ho podoprel.
Štarch zdvihol mútny pohľad. Ľuboš Ostrý, kamarát z detstva a obchodný partner, sa triasol od strachu, okrúhlu tvár mal zaliatu potom, ale pridŕžal ho zo všetkých síl, nedovolil mu spadnúť. Stačil zlomok sekundy, všetko si povedali bez slov.
Koniec, z tohto sa nevymotajú.
Štarch potriasol hlavou. Musí čosi vymyslieť, musí...
Dôstojník VRS – Vojska Republike Srpske, ktorý ho pred chvíľou udrel, vytiahol z puzdra na opasku služobnú pištoľ. Chlapi v maskáčových uniformách stojaci za ním si pripravili útočné pušky.
„Goran, nie!“ zakričal tretí z vystrašenej skupinky, Zlatan Tanović, a zamával tučnými rukami.
Vojak naňho ostro pozrel, prižmúril hnedé oči, prikročil k nemu.
„Ty sviňa,“ zasyčal. „Ty bosnianska sviňa, nepredávaš iba nám, ale pašuješ aj tým moslimským potkanom?“ ukázal na dymiace mesto.
„Nie, Goran! Prisahám, že –“
Výstrel potichu zapraskal, v hukote ho ani poriadne nezačuli. Ľuboš vykríkol, Štarch sa mykol, zatmelo sa mu pred očami.
Ťažké Zlatanovo telo kleslo na kolená, nešťastník si zvieral hruď a bezslovne otváral ústa. Vyvalený pohľad upieral na dôstojníka, akoby nemohol uveriť, že doňho naozaj strelil.
Goran si hlavňou pošúchal strnisko na brade, pokrčil plecom a vystrelil druhý raz.
Štarch zazrel výšľah z hlavne, vyhodená nábojnica sa zajagala v podvečernom slnku. Začul, že Ľubošovi hlasno zaškŕkalo v črevách – asi mu povolili zvierače –, zážitky posledných dní ho zmenili na strhanú trosku.
Chrapčiaci Zlatan sa zvrátil dozadu, keď dopadol na zem, poriadne to zadunelo. Od mesta zafúkal vlažný vánok, privial zápach zhorenej gumy.
Dôstojník si nevšímal telo zvíjajúce sa v prachu a otočil sa k dvojici. Podišiel k nej, uvoľnene pokyvkával zbraňou.
„Ktorý bude ďalší?“ prihovoril sa, opisujúc krivky dymiacou hlavňou. „Ty, masliak?“
Ľuboš stŕpol, nedalo sa mu ani nadýchnuť, uprene hľadel do zeme.
„Nevedeli sme,“ pokúsil sa Štarch.
Goran sa srdečne rozosmial.
„Sme len dodávatelia! Zlatan bol distribútor, nepozdávalo sa nám, čo sa deje so zásielkami, prišli sme skontrolovať...“ chrlil Peter, kým mu nedošiel dych.
Vojak prikyvoval, tváril sa chápavo, no vzápätí zdvihol ruku s pištoľou a zamieril na Ostrého.
„Počúvam, pokračuj, je to zaujímavé,“ prehodil cez plece.
Štarch chcel pokračovať, nič na svete si neprial viac, najradšej by sa rozkričal, lenže mu stiahlo hrdlo. Odrazu ho mal suché a zovreté, nedalo sa mu nadýchnuť. Civel na Gorana, prosil ho očami, spomedzi pier mu vychádzali nezrozumiteľné zvuky.
Ľubošovi sa roztriasla brada, po líci mu stiekla slza. Dôstojník zaklapol a znovu natiahol kohútik zbrane, začuli výstražné šťuknutie.
Koniec, toto je koniec. Zastrelia ich srbskí vojaci, navyše zbraňami, ktoré sem celé mesiace sami dodávali. Skurvená smola!
Petrovi skrivilo tvár, odvrátil pohľad. Zahliadol zničené mesto, kúdoly čierneho dymu stúpajúce z rozbombardovaných mešít, nemocníc aj blízkej železničnej stanice. Záblesky klesajúceho slnka sa zaleskli v rozstrieľaných oknách vyhorenej budovy parlamentu, okolité kopce sa sfarbili do zlata, sarajevské ruiny zalievala oranžová žiara.
Hukot stíhačky náhle utíchol, doľahlo k nim krákanie krkavcov krúžiacich nad zboreniskom.
Načo sme sa sem, doboha, drbali?! Ako sa mohlo všetko tak hrozne posrať? napadlo Štarchovi tesne pred tým, než zavrel oči a obrátil sa kamarátovi chrbtom.
