Spomínať sa dá v reštauračnom vozni pri rozhovore, či u holiča v polospánku. Vtedy skutočnosť voľne prechádza do sna i opačne, predstavy striedajú halucinácie, prítomnosť sa prelína so spomienkami.
Tak možno vysloviť všeličo a autor to aj využíva. Fantazijné, surrealistické, naturalistické, zhyperbolizované dovoľuje priamu kritiku, uštipačný humor, neetickú otvorenosť i neslušnosť, iróniu, no miestami až na úkor humanity. Vnímame zvláštne, nečakané asociácie, absurdné situácie, personifikáciu, ktorá často vyvoláva aj osobitý typ drsného humoru a komickosť v zaujímavých súvislostiach. To, čo je smutné, autor odpatetizúva, vtipnosť a zúfalosť sa nachádza v jednej rovine, nastupuje ťažká psychológia postáv a vzťahov medzi nimi. Poznačený, trpiaci človek je ubíjaný blížnymi, čo je stvárňované s dávkou krutosti, niekde priamo alebo až vykonštruovane pre možnosť vysloviť posolstvo.
Človek u Ballu je vždy v nejakom ohrození, vo vyhrotenej situácii, z ktorej sa nemôže dostať. Vypäté životné postavenie ako v existencializme obnažuje ľudské zlo, ktoré je v neustálom boji s dobrom v človeku i v spoločnosti. Autor rozohráva obrazy podvedomia viacerých postáv súčasne, ich myšlienky a názory sa čiastočne dotýkajú i prekrývajú. Ako vníma svet človek s neodvratnou diagnózou a hypochonder, ako sa vyrovnáva so spomienkami na dom, domov, mŕtvych, aký má vzťah k sebe, k iným, k svetu? Ballov človek je v podstate chorý zo zlého života, zlých názorov a vzťahov; v súčasnom svete je akoby len virtuálny, ak je prirodzený, vymyká sa z obludnej množiny prázdnych hodnôt. Autor nám predstavuje zraneného, slabého, bojazlivého, hanblivého, úzkostného, podozrievajúceho a zakomplexovaného súčasného človeka, ktorého charakterizuje cez detaily jeho činnosti.
Do spomienok, snov, rozhovorov a predstáv zakomponoval fakticitu, jej vnímanie a účinok na psychiku, myslenie a konanie vo sfére súčasnej politiky. Príbehy jeho protagonistov majú zástupný charakter, ide o analógiu so spoločnosťou, jej premenami a zvláštnosťami, ktoré zaujmú aj ohúria. Na komunite postáv troch poviedok knihy s primeraným napätím a dobrým štýlom prezentuje obraz spoločnosti cez iróniu, sarkazmus, hyperbolu, ale aj priamo. Tomu adekvátne prispôsobuje aj súčasnú lexiku administratívy, politiky a zákonodarstva, no používa i subštandardný slovník. Balla v prózach variuje spôsoby rozprávania i typy rozprávačov, rýchlo sa striedajú postavy a prekrývajú časy (v okamihu preletia roky), nečakané sú prechody z motívu do motívu, ale autor sa v tom nestráca, postupne všetko uzatvára a je to dobré, živé. Balla prostredníctvom postáv akoby odkrýval svoje kompozičné postupy a spôsob tvorby.
Prečo Oko?
„Mať tretie oko nad uchom je čudné. Ešte čudnejšie je, že ním nič nevidím. Práve to treba vidieť tretím okom. Že nič nie je.“
Texty knihy sú naplnené všetkým, čo k zaujímavej a typicky ballovskej próze patrí.
Ďalšie recenzie o aktuálnych knihách si prečítate v Knižnej revue 16-17 (vychádza 8. augusta)
-reklamná správa-
