Marja Holecyová (1988) pochádza z Nitry. V súčasnosti študuje finančnú matematiku a popritom sa venuje písaniu ako svojmu najväčšiemu koníčku. Sériu Mariotovi dediči začala Marja Holecyová písať ako 16-ročná. S pôvodnou verziou románu však nebola spokojná, a tak sa s kratšími textami zapojila do viacerých literárnych súťaží (Novomeského Nitra, Slovensko hľadá superpoviedku, Literárna súťaž Harry Potter, Poviedka 2008) a zverejňovala fanfiction na internete. Priaznivé reakcie čitateľov na jej tvorbu v Marji prebudili vášeň pre písanie a dodali jej odvahu Mariotových dedičov prepracovať a napokon zaslať do Vydavateľstva Fragment.
Čítal som prvú verziu prvého dielu tetralógie, ktorú ste poslali do vydavateľstva Fragment. Veľký kus práce. Poodkryli by ste jej zákulisie?
Možno sú dnešní začínajúci autori múdrejší, ako som bola ja. No keď som posielala rukopis do vydavateľstva, mala som naivnú predstavu, že ak mi to odklepnú, mojou jedinou povinnosťou bude podpísať sa na zmluvu. No tam sa moja cesta ešte len začala. Mali sme viac ako polroka na to, aby sme na rukopise zapracovali, prepísali, prečítali, opravili, upravili, dopísali, vymazali... Jednoznačne to bola tá časť práce, ktorá ma najviac naučila. Dostala som sa totiž do rúk skúsených profesionálok, ktoré mi pomohli rozvinúť to, čo bolo v mojej hlave perfektne rozvinuté, no na papieri veľmi rozpačité. Priznám sa, že keď som rukopis posielala do vydavateľstva, nebola som s ním najspokojnejšia.
Trpezlivosť tvorí tetralógiu. Písanie však, prinajmenšom vo vašom prípade, nie je iba remeslo. Akokoľvek precízny plán treba oživiť. Ako a kedy zahlásite intuícii a imaginácii – vstup povolený?
Priznám sa, že som sa veľmi nehrabala v literárnej vede, preto ani neviem, či sa niekto niekedy pokúsil napísať spoľahlivý, podrobný recept na vytvorenie dobrého príbehu. Pravdepodobne áno, ale nemyslím, že to autori skutočne potrebujú. To, kedy a ako zapneme v hlave intuíciu a fantáziu, vychádza z našej vášne a snahy vyjadriť myšlienku. Logika tvorí len rozumné bariéry našich výmyslov. V prvom rade som sa snažila vytvoriť niečo, čo by bavilo mňa samu a nerozčuľovalo moju logiku. A keď sa to v mojej hlave urovnalo, prišiel čas písať.
Váš text je typický príklad boja talentu o vlastnú tvár. Aký je váš vzťah k sérii o Harrym Potterovi?
Veľmi dobrý...
Koľký raz odpovedáte na túto otázku v súvislosti s Mariotovými dedičmi?
Spočiatku som sa vôbec netajila tým, že som začala písať hlavne vďaka pani Rowlingovej. Neskôr sa to však začalo interpretovať celkom inak a ja som sa týmto vyjadreniam pokúšala vyhnúť. Keď mi niekto povie, že som plagiátor, lebo z anotácie vyčítal, že Dediči sú príbeh o dospievajúcich deťoch v magickom svete, tak skutočne neviem, čo na to povedať. Vyčítali mi dokonca, že obálka Blúdenia je plagiátom druhej knihy Percyho Jacksona, lebo v zmenšenom náhľade to tak asi pôsobilo vďaka farebnému pozadiu. Keby som nebodaj použila mandragoru v príbehu, vyčítajú mi, že to vymyslela Rowlingová, aj keď trocha sčítanejší čitateľ vie, že mandragoru poznali už v antike. Keď som teda priznala prepojenie medzi Dedičmi a Harry Potterom, v mysliach ľudí, ktorí poznajú fantasy len vďaka Tolkienovi a Rowlingovej, sa vynoril jednoduchý obraz zúfalej snahy napodobňovať. Nemyslím si, že Paolini, ktorého inšpirácie všetkým možným od Star Wars cez Pána Prsteňov až k Zememoriu sú celkom evidentné, musí čeliť podobným útokom. Ja priznávam, že som sa odpichla od Harry Pottera, veď som predsa písala aj fanfiction k jeho príbehom, ale to neznamená, že som sa snažila skopírovať anglický originál do slovenského. Dediči boli prvým príbehom, aký som kedy napísala (ak nerátame slohy), svoj „štýl“ si ešte stále iba tvorím, preto sa mi zdá prirodzené, že literárne vplyvy sú u mňa ešte zreteľné.
Na druhej strane si myslím, že títo kritici by mali viac venovať tomu, čo sa usilujem príbehom povedať, ako tomu, čím som sa inšpirovala. Uvideli by tak veľké rozdiely.
Až pri čítaní ďalších zväzkov série som si uvedomil nenásilnú prácu s motívmi slovanskej mytológie. Aké zdroje ste používali? Čo ovplyvnilo vašu prácu s nimi? Podnety používate omnoho decentnejšie a tvorivejšie než je zvykom v klasickej fantasy.
V súčasnosti nie je problém nájsť informácie, problém skôr spočíva v ich kvalite a spoľahlivosti. Spočiatku som využívala najmä internet, neskôr som sa radšej spoliehala na knižné zdroje. Už od začiatku som chcela vytvoriť taký príbeh, ktorý by nás Slovákov ubezpečil, že za „magickým svetom“ netreba cestovať do Londýna či do imaginárnych miest, že aj naša krajina má bohatú mytológiu a históriu, z ktorej sa dá vytvoriť čarovný svet. Nepotrebujeme latinčinu, máme staroslovienčinu. Nepotrebujeme grécku mytológiu, keď máme krásnu slovanskú. Tú si však bežný Slovák pripomenie iba keď zahreší: doparoma.
Ste vzdelaním matematička. Táto veda pre mňa je a zostane strašiakom, vám však pomohla, tipujem, pri logickom usúvzťažňovaní motívov. Vytváranie vlastného sveta sa deje modelovaním reality. Nakoľko a v čom boli tušené vplyvy vedomé?
Máte úplnú pravdu. Netvrdím, že matematické vedomosti som vedome aplikovala do príbehu. No matematika istým spôsobom formuje naše rozmýšľanie, rozvíja logiku, núti nás mať vo veciach poriadok a dôkladne vyjadrovať svoje myšlienky. To je veľmi užitočné, keď sa snažíte vytvoriť príbeh.
Len nedávno som sa začala zamýšľať nad priamym využitím matematiky v literatúre a napadlo mi niekoľko možností. Nemyslím si, že sa to stretne so všeobecným porozumením a záujmom, no som si istá, že teória grafov by dokázala vystavať veľmi pekný dynamický príbeh, ktorý pracuje s viacerými dejovými líniami. Na druhej strane spisovatelia toto zvládajú vďaka talentu a vlastnej intuícii, nepotrebujú algoritmy. To len matematikov nesmierne rozveselí každá nová aplikácia ich teórie.
Miloš Ferko
Rozhovor môžete dočítať v Knižnej revue 9 (2. mája)!
