Príbeh, ktorý vás vráti späť o sto rokov a vtiahne do výnimočného rozprávania. Dievča z Titanicu je inšpirované skutočnou udalosťou a je to nádherne vykreslený román, v ktorom nechýbajú historické fakty, zaujímavosti a pútavé postavy. „Malá pokladnica ľúbostných príbehov s niektorými nečakanými zvratmi, ako sa odvíja k záveru,“ píše Kildare Nationalist.
Písal sa rok 1912, keď sa vtedy ešte len sedemnásťročná Maggie rozhodla odísť z Írska do Ameriky. Odchod bol pre ňu obzvlášť ťažký, pretože v Írsku nechala svoju veľkú lásku, Séamusa. Spolu s ňou vycestovalo z malej farnosti celkovo štrnásť ľudí. Všetci sa nalodili na Titanic v očakávaní nezabudnuteľnej cesty na najúžasnejšej lodi tých čias. V tej chvíli ešte netušili, že čoskoro sa táto plavba premení na tragédiu, ktorá si vyžiada stovky obetí a tých, čo prežijú, poznačí na zvyšok ich života.
Trvalo ďalších sedemdesiat rokov, kým bola Maggie schopná znova o tejto katastrofe hovoriť. Keď však videla, že jej pravnučka potrebuje pomoc a inšpiráciu pre svoju ďalšiu žurnalistickú kariéru, rozhodla sa vyrozprávať jej svoj príbeh z Titanicu.
Grace ho poslala do novín a nechtiac tým spustila lavínu udalostí, ktoré nakoniec viedli k odhaleniu jedného z najromantickejších a zároveň najtragickejších príbehov našich čias.
„Náš príbeh žije ďalej v tomto hlboko dojímavom románe.“
Addergoolská spoločnosť Titanicu
Začítajte sa do novinky Dievča z Titanicu:
KAPITOLA 1
Grófstvo Mayo, Írsko, 10. apríla 1912
Maggie Murphyová stála sama a nepovšimnutá na priedomí kamennej chalupy so slamenou strechou, ktorú tri generácie jej rodiny nazývali svojím domovom. Neustále si omotávala okolo ukazováka prameň hustých gaštanových kučier, ako to robievala, keď ju niečo znepokojilo, a dívala sa, ako na oblohe nad vzdialenými horami svitá deň, ktorého sa obávala.
Keď pokojne pozorovala svoju priateľku Peggy Maddenovú, prižmúrila zvyčajne veľké modré oči pred žiarou vychádzajúceho slnka a ovinula si ruky okolo trupu, aby sa zahriala. V miernom vetríku sa niesol Peggin smiech, lebo rázne naberala za priehrštia čerešňových kvetov a chichotajúc sa ako školáčka ich vyhadzovala do vzduchu. Bledoružové a biele lupienky padali ako vodopád na hlavu jej bratanca Jacka a jeho ženy Maury, ktorých pred chvíľkou prichytila, ako sa bozkávajú pod stromom.
„Presne ako v tvoj svadobný deň, Maura!“ zvolala. „Je tu dosť konfiet pre všetky, aby z nás boli nevesty a potom sa možno aj my budeme bozkávať.“
Obe ženy sa zasmiali. Maggie sa chvela v chladnom rannom vzduchu a čudovala sa, ako môžu byť také bezstarostné, keď v jej srdci vládne ťažoba a nepokoj.
Nikým nepozorovaná ešte chvíľu hľadela na svojich spolucestovateľov. Peggy sa pasovala s novým klobúkom, ktorý si kúpila špeciálne na cestu do Ameriky („Peggy Maddenová príde do Ameriky tak, ako mieni žiť medzi Američanmi: ako štýlová dáma,“ povedala) a Maura si položila ruku na brucho v ochrannom geste. Dieťa sa malo narodiť až o niekoľko mesiacov, ale brucho už mala veľké a nabehnuté. Maggie fascinovalo, že v ňom rastie skutočný človek. Hútala, ako sa Maure povedie na dlhej ceste. Už počula o ťažkostiach a námahe, akú plavba cez Atlantik kladie na ľudí, a bola si istá, že pre ženu, ktorej v bruchu rastie dieťa, to nie je taký dobrý nápad. Pred niekoľkými dňami sa zverila so svojimi obavami tete Kathleen.
„Poviem ti, o Mauru Brennanovú sa určite nemusíš báť,“ odvetila Kathleen a bezstarostne zavrhla Maggine naivné obavy. „Preplávala ten oceán viackrát, než tak urobí väčšina ľudí, a s dieťaťom vo svojom bruchu to nebude ani v najmenšom inak. Okrem toho, poplávame na Titanicu, najväčšej lodi na svete. Je nepotopiteľná, však vieš. Lepšiu kolísku by nikto z nás nenašiel.“
Maggie slová jej tety vôbec neupokojili. Neurobili tak ani inzeráty vo Western People, ktoré jej a Katie Kennyovej chcela Peggy nasilu ukázať v predchádzajúcich týždňoch.
„Pozrite, dievčatá,“ nadchýnala sa, keď sedeli na brehu jazera, a hodila sa na trávu medzi ne, pričom im strčila pod nos stránky z miestnych novín. „Je to úžasné, však? Počúvajte, čo sa tu píše: ‚Kráľovná oceánu, Titanic, najlepší parník na vodách, viac než 45 000 ton ocele a tri lodné skrutky.‘ Veríte, že na tom poplávame? Vraj je vyšší než hora Nephin a v každej kajute je umývadlo – dokonca aj v tretej triede!“
Bolo ťažké ignorovať Peggino nadšenie z cesty do Ameriky a prepychovej novej lode, na ktorej sa mali plaviť. Maggie vedela, že väčšina z tých štrnástich, ktorí v to ráno odídu z ich malej farnosti, ešte nikdy necestovala vlakom ani loďou, a keby nebolo toho, že na túto cestu nemajú spiatočný lístok, domnievala sa, že mnohí z nich by boli dosť rozrušení pri vyhliadke na cestu, čo majú pred sebou.
Takto väčšina z nich – vrátane jej samej – vedela, že to bude asi naposledy, čo uvidia, ako nad domami v Ballysheene vychádza slnko. Toto pomyslenie ako mrak zatemňovalo nejedno srdce a vyhliadka na odchod z Ballysheenu a cestu cez rozľahlú plochu Atlantického oceánu k novému životu v Chicagu zapĺňala Maggino srdce zármutkom a žalúdok jej zvierala úzkosť. Nemohla nič urobiť ani povedať, aby to zmenila. Po smrti jej matky, v tú zimu – z rodičov mala už len ju –, sa teta Kathleen vrátila do Írska ako Maggina poručníčka a rýchlo zariadila všetko potrebné, aby sa s ňou na jar vrátila do Ameriky. Osud mala spečatený aj napriek bolesti v srdci a pochybnostiam a starostiam, ktoré sa jej preháňali mysľou.
Pretože nechcela schladiť Peggino nadšenie a dobre si uvedomovala, že jej pragmatická teta Kathleen nemá čas na hlúpe predstavy a neopodstatnené starosti mladých dievčat, nezmienila sa o svojich pochybnostiach či starostiach ohľadom cesty nikomu zo svojich spolucestovateľov, dokonca ani keď minulý večer Joe Kenny veštil z lístkov v čajovej šálke svojej sestry Katie a povedal jej, že sa utopí.
„Pre lásku Božiu, Joseph Kenny, nič také mi nehovor, ty šaľo,“ zasyčala Katie na brata v nádeji, že si to Maggie nevypočula. „Najmä nie pred Maggie, už aj tak je dosť nervózna.“ Maggie, ktorá sedela na maselnici v kuchynskom kúte u Kennyovcov, si to však vypočula a nepotešilo ju to.
Maggie mala Peggy a Katie veľmi rada. Boli jej ako sestry, ktoré nikdy nemala, a trochu ju utešovalo, že do Ameriky pocestujú spolu aj s ďalšími jedenástimi ľuďmi z farnosti: Peggy pôjde za sesternicou do St. Louis v štáte Missouri a Katie k svojej sestre Catherine do New Yorku.
Peggy Maddenová predstavovala dokonalý protiklad k Magginej hĺbavej, uvážlivej povahe a bola známa svojím ostrým zmyslom pre humor a nestálymi predstavami. Rovnako ju preslávilo, že dobre vyzerala, lebo mala peknú srdcovitú tvár, dlhé svetlé vlasy a plné ružové pery, ktoré mali zjavne chlapci obzvlášť radi. Maggie trošičku závidela Peggy vlasy, ktoré by tiež rada nosievala rozpustené, padajúce na plecia, kedykoľvek by mohla. Maggie sa často mračila do zrkadla na svoje nepoddajné gaštanové kučery, čo jej sotva siahali po plecia a ktoré kefovala a rozčesávala, aby viseli uhladene a rovno tak ako Peggine. Bolo to márne.
Katie Kennyová bola modrooké dievča s ružovými lícami, ktoré všetci dobre poznali, lebo pracovala u O’Donoghuovcov v obchode, a obľubovali pre starostlivú a dobrosrdečnú povahu. Maggie vedela, ako Katie chýba jej sestra Catherine, ktorá bola posledné tri roky v Amerike, a ako veľmi sa teší, že ju čoskoro uvidí.
