V Bumerangu ho kolegovia vyzývajú, aby vyskočil a hral. V SOS si vie vystreliť aj sám zo seba. Pritom má však pocit, že ho je na televíznej obrazovke tak akurát.
Začali ste účinkovať v relácii Bumerang. Ako sa vám sedí vedľa Karla Šípa?
- Dobre! Možno to vyzerá tak, že sa máme trochu v zuboch, lebo človek má zvláštny pocit, keď príde do partie ľudí, ktorá je už zohratá.
Prijali vás však rýchlo – teda, aspoň to tak vyzerá.
- Je to najmä o osobných vzťahoch, ktoré sú v šatni. S pánom Šípom som sa stretol dvadsať minút pred prvým nakrúcaním. Stihli sme sa akurát zoznámiť a on šiel ešte niečo vybaviť. Takže prvýkrát naživo sme sa rozprávali priamo v Bumerangu.
Čo vás núti práve v tejto relácii neustále vyskakovať a takmer všetky odpovede zahrať?
- Povolaním som herec. Keď opisujem nejakú situáciu, nestačí mi to povedať, zapojím radšej celé telo. Navyše som aj neurotik.
V Bumerangu si z vás kolegovia práve preto dosť uťahujú a pokrikujú: Mladý, vyskoč!
- Predtým sa tam veľmi nevstávalo, to je pravda. Nevedel som presne, do čoho v Bumerangu idem. Keď som tam však už sedel, tiež som bol prekvapený, keď ma upozorňovali: Vyskoč, vyskoč! Pre nich to bolo niečo atypické, preto si zo mňa robia srandu.
Uvažovali ste i nad tým, že by ste na ponuku účinkovať v Bumerangu povedali nie?
- Iste, každá ponuka je taká, že si ju človek musí zvážiť. Radil som sa dokonca s kamarátmi, ktorí sa vyznajú v mediálnej problematike. Pred časom som napríklad nezobral ponuku účinkovať v Jednotke na jednotku – Rodinný duel.
Nepáčil sa vám tento nový formát?
- O to ani tak nejde. Nebol som si celkom istý, či 25-minútový program šlo rovnako zaujímavo naplniť ako 3-minútový. A nechcel som, aby ma bolo príliš veľa na obrazovke.
Prečo máte pocit, že vás je na televíznej obrazovke veľa?
- V pondelok ide SOS o deviatej večer, v noci repríza, v utorok opäť repríza, v Bumerangu som o ôsmej večer, potom je SOS špeciál a nakoniec ešte repríza Bumerangu.
To sú však len dva formáty. Naozaj máte strach z toho, že vás diváci vidia každý deň?
- Aj tak už je toho dosť. Myslím si, že netreba, aby ma bolo naraz veľa. Radšej si to rozložím na niekoľko rokov. Nechcem, aby sa diváci unudili za prvé tri mesiace a potom si hovorili, že vyleziem už aj z chladničky.
SOS už ide druhý rok a diváci sa nenudia – či áno?
- Tento formát je mojou prioritou. Bumerang beriem ako novú skúsenosť, pretože v živote som nesedel "live" pred kamerami s ďalšími štyrmi ľuďmi. Preto toto účinkovanie beriem aj ako výzvu.
Čo konkrétne je pre vás v Bumerangu výzvou?
D.D.: Keď pripravujeme SOS, sadnem si za počítač, niečo napíšem, skonzultujem to s režisérom, potom sa postavím pred kameru a zahrám to, čo treba. V Bumerangu človek dostane slovíčko a musí z neho niečo vydolovať, vymyslieť niečo vtipné, aby to zaujalo diváka. Je to iný druh práce ako v SOS.
Ako píšete scenár relácie SOS? Ako sa vymýšľajú skeče?
- Všetko sa odohrá najprv v hlave. Vidím nejakú situáciu, počujem slovné spojenie a to inšpiruje. Sú to tie blbosti, ktoré mi zídu na um v sprche, ráno v posteli. Hocikde a hocikedy.
Prichádzajú k vám teda humorné scénky samy?
- Niekedy. A niekedy si musím sadnúť a vydrilovať ich. Veľa komunikujeme s produkciou. Ak ideme napríklad do zámku v Budmericiach, musím napísať štyri-päť vecí, aby sa to oplatilo. Čo môžeme teda urobiť práve tam? Grófa Monte Christa v pivnici, pred zámkom dvoch mafiá-nov, ktorí ho chcú kúpiť... Nie je však nikde napísané, že sa musím prispôsobovať prostrediu. Ak mi zíde na um skeč vo výťahu alebo v bani, potom sa to rieši, ale snažím sa v bani urobiť ešte ďalšie veci, aby to bolo produkčne výhodné.
No a nie je to niekedy únavné?
- Zatiaľ únavu nepociťujem.
Vraj sa chystáte ísť s SOS na turné po Slovensku. Je to pravda?
- V týchto mesiacoch pripravujeme scenár. Aspoň jeho hrubú líniu by som chcel doklepnúť do konca augusta. Podľa všetkého by sme v septembri mali začať skúšať a niekedy v novembri by sme mohli vyraziť po Slovensku.
Čítajúc si internetové reakcie divákov na SOS, mám dojem, že ani nemáte zlú kritiku...
- Ale čoby nie! Vážim si názory divákov, ktorí sú veľmi pozorní. Farkašovci v kine zastrelili diváka, ktorý sedel pred nimi. My sme to „nasmiechovali“ a dostali sme reakciu: Bolo to veľmi dobré, ale prečo ste dali smiech aj na to, keď zastrelili človeka? Veď to vôbec nie je smiešne! Ten divák má pravdu. Keď sa takáto informácia dostane k nám, už to po druhý raz neurobíme. Vážim si divákov, ktorí nás sledujú, majú svoj názor a vedia pomenovať to, čo ich bavilo alebo čo im prekážalo.
Vás nelákalo zahrať si s Editou Papeky postavu vyšportovaného mladého muža?
- Mesačne musíme urobiť 105 minút humorného materiálu, máme na to šesť alebo sedem dní nakrúcania. Takže je vysoko pravdepodobné, že niekto z nás nebude môcť prísť. Preto scénok, kde sme všetci štyria, je minimum. To je dôvod, prečo necvičím s Papeky.
Lákali reláciu SOS do inej televízie?
- Nie, nelákali nás. Keby nás však chceli obchodníci predať inej televízii, určite by najprv s nami komunikovali. Ale takéto informácie sa ku mne nedostali.
A stačí vám STV?
- STV je úžasná v tom, že nemáme vôbec žiadnu cenzúru. Odovzdávame televízii hotovú reláciu.
Neprekáža vám, že vás diváci poznajú vlastne iba v polohe zabávača?
- Všetko má svoj čas. Hrám síce v divadle, ale tiež mi chýba iná herecká príležitosť na obrazovke. Tá však chýba každému hercovi.
Neskúsite šťastie v niektorom z pripravovaných seriálov?
- Uvažoval by som nad ponukou, ale nemyslím si, že by som práve teraz išiel robiť telenovelu. Neviem si predstaviť, že by som si potom našiel čas ešte aj na rodinu, na dieťa, no mám tiež iné pracovné aktivity, ktorým sa dostatočne nevenujem. Takže by som asi povedal nie.
Dá sa úspešnou humornou reláciou uživiť?
- To je ťažká otázka... Keby som nemal iné aktivity, tak asi nie.
Má váš syn Oliver komediálny talent po vás? Sleduje vás v televízii?
- Neviem, či má talent, ale je milý, zábavný, plný energie, milujem ho. Veľmi rád ma sleduje v televízii. Dokonca nechce, aby som bol v miestnosti, hovorí: Tatino je v telke, ty choď preč.
