PRAHA - Najhoršia priehradná katastrofa v dejinách Česka, ktorá na dlhý čas ovplyvnila vývoj sypaných hrádzí v celej Európe, sa odohrala na malej riečke Bílá Desná v Jizerských horách. Priehrada, ktorá mala chrániť pred povodňami Železný Brod či Tanvald, sa pretrhla pred 110 rokmi, 18. septembra 1916, krátko po pol piatej popoludní. Za pol hodiny voda usmrtila 67 ľudí, zničila 33 domov a viac ako 300 ľudí zostalo bez strechy nad hlavou. Za príčinu nešťastia sa dlho považoval nevhodný materiál použitý pri stavbe hrádze. Štúdia z roku 1996 to však vylúčila a ako príčinu pretrhnutia identifikovala presakovanie vody cez hrádzu. Priehrada už nikdy nebola obnovená a jej trosky sú dodnes mlčanlivým svedkom tragédie.
Dlho sa uvádzalo 62 obetí katastrofy. Kronikárka z Desnej Dana Nývltová, ktorá v roku 2016 o udalosti napísala knihu „Pretrhnutá priehrada na Bílej Desnej 1916 – 2016“, však zistila, že ich bolo 65. „Už podľa vtedajšieho súdneho spisu bolo obetí 65. Zistila som tiež, že ďalší dvaja ľudia podľahli svojim ťažkým zraneniam v tanvaldskom nemocnici 20. septembra a 24. októbra 1916,“ uviedla.
Miesto tragédie nezmizlo
Areál pretrhnutej priehrady bol v roku 1996 vyhlásený za kultúrnu pamiatku a v roku 2013 sa začala jeho revitalizácia odstraňovaním náletových drevín. Podarilo sa pritom nájsť aj kráter na mieste niekdajšej hrádze, kde v roku 1927 kopal profesor viedenskej univerzity pri zisťovaní príčiny tragédie.
Z nádrže zostali len hromady kameňov, trosky hrádze, prepadová kaskáda a kilometer dlhá štôlňa spájajúca priehradu s neďalekou nádržou Souš. Najzachovalejšou pamiatkou je šupátková veža. V minulých rokoch bola neďaleko vybudovaná turistická útulňa s občerstvením, okolo hrádze pribudli informačné panely so zaujímavosťami o priehrade a opravy sa dočkala aj šupátková veža.
Prečo priehradu postavili?
Dôvodom na výstavbu priehrady boli ničivé povodne, ktoré sužovali západné Krkonoše a Jizerské hory od polovice 19. storočia. Najničivejšia bola povodeň v roku 1897, pri ktorej len na českej strane Nisy zahynulo 120 ľudí. Následne vzniklo niekoľko spolkov na výstavbu priehrad, okrem iného na Čiernej a Bielej Desnej. Výstavba priehrady na Bílej Desnej sa začala v októbri 1912. Po vypuknutí prvej svetovej vojny si stavba vyžiadala úsporné opatrenia, ktoré sa následne premietli do kvality budovanej priehrady. Priehrady na Bílej aj Čiernej Desnej (nádrž Souš) boli skolaudované Karlom Podhájským 18. novembra 1915. Náklady na stavbu dosiahli 484 000 rakúskych korún. Hrádza priehrady bola dlhá 173 metrov, v hornej časti široká viac ako päť metrov a zadržiavala 400 000 kubických metrov vody.
Osudných 30 minút
Svojmu účelu priehrada slúžila desať mesiacov, až do pondelka 18. septembra 1916, keď sa pretrhla. Prúd vody, ktorý so sebou strhával drevo a trosky, zmietol desiatky domov a následky havárie zasiahli aj Železný Brod, vzdialený približne 25 kilometrov. V neďalekom Tanvalde voda zaplavila pivnice a prízemia domov. Po približne pol hodine, počas ktorej z priehrady do údolia každú sekundu vytekalo 150 kubických metrov vody, bola nádrž prázdna. Rozsah škôd bol v rámci celého Rakúsko-Uhorska ojedinelý: 65 mŕtvych, voda zmietla 29 domov a 11 brusičských dielní, 1020 ľudí prišlo o prácu a 380 o strechu nad hlavou. Materiálne škody dosiahli milióny.
V knihe kronikárky Nývltovej sa nachádza aj spomienka desenského vikára Eduarda Gnendigera: „Strašná správa o pretrhnutí priehrady otriasla pokojným ovzduším desenského údolia okolo 16. hodiny... Nikomu ani nenapadlo, že sa v nasledujúcich 20 minútach premení krásne desenské údolie na piesočnú a bahnitú spúšť pokrytú hromadami sutín... Nikto však netušil, aké nebezpečenstvo hrozí z pretrhnutej hrádze. Obyvatelia Desnej zažili v uplynulých rokoch viacero povodní. Poznali hukot rozbúrených vôd v koryte riečky... Do značnej miery upokojení si vymieňali názory na situáciu, keď to zrazu prišlo. Strašné, ohromujúce, ničivé...“
Prípad skončil na súde
Po tragédii sa zastrelil vedúci kolaudačnej komisie Karel Podhajský a stavitelia boli súdení. Proces sa ťahal 17 rokov a ukončil ho až oslobodzujúci rozsudok súdu v Tanvalde v septembri 1932. Hneď po katastrofe bola vypustená susedná Souš a napustená až po rekonštrukcii v rokoch 1925 – 1927. V októbri 1937 bol za hojnej účasti občanov v Desnej odhalený pamätník katastrofy v podobe pamätnej tabule osadenej do balvanu, ktorý sem po pretrhnutí priehrady priplavila voda.
V roku 1996 spracovala spoločnosť Stavební geologie-Geotechnika štúdiu, v ktorej stanovila príčinu havárie priehrady. Vylúčila v nej ako príčinu pretrhnutia skôr uvádzané nedostatočné zhutňovanie príliš priepustného materiálu použitého pri budovaní hrádze. Naopak, za príčinu označila eróziu v podloží hrádze alebo na kontakte hrádze s podložím, ako aj eróziu samotnej hrádze a výpustnej štôlne.
Najhoršia katastrofa spôsobená pretrhnutím priehrady sa odohrala v Číne, kde v auguste 1975 pri pretrhnutí dvoch priehradných hrádzí podľa uvádzaných údajov zahynulo alebo neskôr zomrelo na epidémie a následný hladomor približne 230 000 ľudí.
