PELLIO INTELVI/BRATISLAVA - Meno Lanfranconiho, vynikajúceho talianskeho odborníka na reguláciu povodia Dunaja, nesie v Bratislave nielen areál Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského (FTVŠ UK), ale aj diaľničný most. Pomenovanie Lafranconi je však v skutočnosti skomoleninou priezviska slávnej lombardskej rodiny, ktoré vzniklo vynechaním prvého "n" v jej priezvisku.
Minulú stredu 20. mája uplynulo 170 rokov od narodenia Enea Graziosa Lanfranconiho - krotiteľa Dunaja, slávneho staviteľa, vynálezcu, zanieteného archeológa a zakladajúceho člena Uhorskej historickej spoločnosti. Enea Grazioso Lanfranconi sa narodil sa 20. mája 1850 v dedine Pellio Intelvi na severe Talianska v regióne Lombardsko. Mal šľachtickú krv, pochádzal zo slávnej a bohatej talianskej rodiny Antonia Lanfranconiho, ktorý pracoval ako inžinier na výstavbe železničnej siete v Rakúsko-Uhorsku. Vyštudoval polytechniku v Miláne a v roku 1870 sa ako 20-ročný presťahoval spolu s rodičmi a mladším bratom Luigim do Prešporka (dnešnej Bratislavy).
Ako inžinier sa Enea zaujímal najmä o riečne toky, predovšetkým o Dunaj. Tento európsky veľtok bol vždy nepokojnou riekou. Prvé hrádze proti častým povodniam, ktoré sužovali obyvateľstvo, nariadila vystavať už panovníčka Mária Terézia. V roku 1773 umožnili vznik prvého verejného parku v strednej Európe v podobe, ako ho v podstate poznáme dnes (Sad Janka Kráľa). Povodne na Dunaji predstavovali pre Bratislavu už od nepamäti vážne nebezpečenstvo. Skrotiť rieku sa podujal v 70. až 90. rokoch 19. storočia a riešenie ponúkol práve taliansky staviteľ. Lanfranconiho zámerom bolo spojiť Dunaj s riekami Rýn, Odra a Labe. Tejto téme venoval aj viaceré odborné práce. Jeho dielo Die Wasserstraßen Europas und die Wichtigkeit der Regulierung der Donau (Vodné cesty v Európe a význam regulácie Dunaja, 1880) ocenil Geografický kongres v Benátkach (1881) zlatou medailou.
Hrozivé odhalenie expertov: Toto sa stalo s Dunajom v dôsledku ľudských zásahov
Vynikajúci odborník na vodné diela vypracoval návrh na reguláciu Dunaja s cieľom ochrániť mesto pred povodňami, ale zároveň umožniť aj perspektívnu lodnú dopravu. Za vlastné peniaze zmeral a zmapoval rieku od Bratislavy po Orsovu v Rumunsku a vyhotovil hydrografickú mapu. Následne vypracoval projekt na úpravu bratislavského úseku Dunaja. Pod Lafranconiho vedením ho začali regulovať v roku 1891. Lanfranconi zreguloval 80 kilometrov toku medzi Devínom a maďarskou obcou Gönyü, skrátil ho o 15 km. Dunaju dal nový tvar aj priamo v Bratislave, lebo vytvoril základ dnešného nábrežia - prehĺbil riečne dno a zvýšil brehy, ktoré obložili kameňom.
Grazioso po svojom otcovi zdedil lom, v ktorom po prvý raz použil samočinnú nakladaciu rampu, ktorú vynašiel. Vynález vzbudil neobyčajnú pozornosť a Lanfranconi si ho nechal patentovať vo väčšine európskych krajín a v Amerike. Popri záujme o riečne toky zasvätil Lanfranconi svoj život aj archeológii. Okrem iného sa snažil nájsť hrob kráľa Arpáda predpokladajúc, že bol pochovaný na Tureckom kopci neďaleko obce Bad Deutsch-Altenburg. Bol veľmi sčítaný človek a filantrop, ktorý stál pri založení Uhorskej historickej spoločnosti. Zbieral tiež umelecké predmety (najmä obrazy, grafiky, mapy) a knihy. Jeho obrovská knižnica bola umiestnená v Lanfranconiho bratislavskom paláci (dnešné Ministerstvo životného prostredia SR). V roku 1888 daroval časť svojej umeleckej kolekcie bratislavskému Mestskému múzeu.
Na sklonku života postihla Lanfranconiho psychická choroba a 9. marca 1895 okolo šiestej hodiny ráno spáchal vo svojom dome v Bratislave samovraždu. Tlač o ňom písala ako o "vychýrenom technickom radcovi, nadšenom priateľovi a patrónovi umenia, šľachetnom ľudomilovi". Obyvateľov mesta táto správa doslova šokovala. Podľa dobovej tlače sa zhlukovali na uliciach a diskutovali o tom, prečo tento 44-ročný muž, tešiaci sa všeobecnej úcte, dobrovoľne ukončil svoj život. Noviny, ktoré vyšli na druhý deň, okolnosti tragédie čiastočne spresnili: Lanfranconi bdel pri svojej ťažko chorej manželke a asi dva mesiace takmer nespal. Zlyhali mu nervy, a zrejme preto obrátil proti sebe svoju loveckú zbraň. Taliansky inžinier a vynálezca bol vyznamenaný srbským Rádom Takova, rumunským Rádom kráľovskej koruny a v roku 1894 mu bol udelený strieborný Rád Františka Jozefa. Pochovaný je v meste Varese, v rodnom Lombardsku.
