Krajina, o ktorej nevieme takmer nič: Kim Čong-un a iné severokórejské záhady

To málo, čo predpokladáme, je navyše často nesprávne. Keď si väčšina ľudí predstavuje Severnú Kóreu, vidí pred sebou rozloženú krajinu, ktorej na kosť vychudnutí obyvatelia sa plazia pod sivou oblohou. Cudzinci, ktorí sa v poslednej dobe dostali do Pchjongjangu, ale objavili mesto, ktorého obyvatelia sú síce chudobní, ale rozhodne nie bez prostriedkov. Obezitu tu vidíte len veľmi zriedka, avšak to isté platí aj pre hladujúcich. Značný rozkvet tu zaznamenávajú reštaurácie a ničím nezvyklým nie sú ani dopravné zápchy.

K pochopeniu súčasnej Severnej Kórey musí človek pripustiť, že jej ekonomika, nech je akokoľvek neradostná, sa rozhodne nepribližuje kolapsu. V skutočnosti od konca 90. rokov, kedy sa v KĽDR zrútil štátny priemysel a hladomor zabil podľa odhadov 600 000 ľudí, severokórejská ekonomika neustále rastie. Síce pomaly, ale vyrovnane.

Pchjongjang prestal zverejňovať štatistiky pred polstoročím, a preto je nemožné zistiť presné čísla, pokiaľ ide o nárast hospodárstva. Ale juhokórejská centrálna banka odhaduje, že za posledné desaťročie rástol hrubý domáci produkt KĽDR priemerne o 1,3 percenta. A niektorí pozorovatelia pripúšťajú, že skutočný údaj môže byť ešte o niečo vyšší - možno okolo dvoch percent.

To nie je príliš vysoké číslo, hlavne v porovnaní s podstatne vyšším rastom prakticky v celej východnej Ázii. Avšak dokazuje, že Severnej Kórei sa darí lepšie, než sa všeobecne verí. Prvýkrát za takmer tri desaťročia sa severokórejským poľnohospodárom podarilo vypestovať dostatok poľnohospodárskych surovín, aby uspokojili základné potreby obyvateľov. A napriek suchu tento rok na jar predbežné správy naznačujú, že aj tohtoročná úroda bude dobrá.

Tento úspech vzišiel z nutnosti. V 90. rokoch klesla priemyselná výroba v KĽDR na polovicu a kolaps poľnohospodárstva viedol k hladomoru. Väčšina Severokórejčanov prežila vďaka tomu, že vytvorili nelegálnu trhovú ekonomiku. Nemali na výber. Keď boli regály s potravinami v miestnych obchodoch prázdne, stali sa z prídelových lístkov bezcenné zdrapy papiera.

Takéto súkromné ​​podnikanie začalo v malom. Poľnohospodári si začali pestovať vlastnú úrodu na políčkach na horských svahoch. Robotníci začali používať (alebo kradnúť) zariadenie zo štátnych tovární na výrobu vlastných produktov. Niektorí ľudia si otvorili tajné reštaurácie, iní neoficiálne krajčírske dielne. Trhoviská, ktorá dovtedy režim sotva toleroval, začali fungovať otvorene. Ako sa dalo očakávať, niektorí z tejto novej severokórejskej "podnikateľskej triedy" relatívne zbohatli a začali sa obzerať po lukratívnejších príležitostiach. Objavili sa súkromné ​​dielne, krčmy a reštaurácie.

Niektorí pozorovatelia, priznávajúc, že sa podmienky zlepšujú, tvrdia, že podobné zmeny sú obmedzené len na Pchjongjang. Ale dostupné dôkazy naznačujú, že život sa mení k lepšiemu aj na vidieku. Umiernené reformy začaté v tichosti v roku 2012 umožnili ďalšiu premenu poľnohospodárskeho sektora. Severokórejskí farmári teraz smú zaregistrovať svojich rodinných príslušníkov ako svojich zamestnancov, a potom si môžu ponechať pre vlastnú potrebu tretinu toho, čo vyprodukujú. Zvyšok odvádzajú štátu.

Niet pochýb, že Pchjongjang bol, je a bude privilegovaný a jeho obyvatelia si tu užívajú veci, ktoré by ľudia na vidieku považovali za nepredstaviteľný luxus - napríklad príležitostne tečúcu teplú vodu. A počas posledného desaťročia sa priepasť medzi hlavným mestom a vidiekom ešte zväčšila.

Dalo by sa predpokladať, že priaznivejšie ekonomické podmienky by mohli poskytnúť severokórejskému režimu oddychový čas. Ale revolúcie len zriedka vypuknú, keď sú ľudia zúfalí; oveľa častejšie ich rozpútajú ľudia, ktorí veria, že by život mohol byť podstatne lepší pod iným vedením.

Ekonomický rast prináša väčšie povedomie o úspešnejšom okolitom svete a vďaka zmenám sa ľudia taktiež začínajú menej báť vlády, pretože ich živobytie už nie je závislé na štáte. Svetlejšie zajtrajšky pre obyvateľov Severnej Kórey by tak mohli znamenať temnejšie časy pre severokórejský režim.