Život tak zvláštny, že ho sfilmovali: Herečka mala svadbu bez muža, prežila basu a napadla synovu ženu

Štepničková vždy milovala dobrodružstvo, a tak sa v roku 1946 rozhodla, že sa pokúsi uspieť aj za hranicami, konkrétne v Anglicku. Vydržala tam tri mesiace, ale i za tak krátku dobu sa zmenil jej život. Ostala tehotná a aby sa nedostala do rečí, vydala sa v Londýne za otca svojho syna – maliara Jána Samca. Obrad prebehol na Československom veľvyslanectve v Londýne, ale bez účasti manžela. Ten svoje áno doložil neskôr písomne. Narodil sa im syn Jiří, ktorý je tiež úspešným hercom. Láska ale dlho nevydržala a po roku manželstva nasledoval rozvod.

Jej výlety do Anglicka ale boli proti pravidlám vtedajšieho režimu. Na začiatku jej rozhodnutia o emigrácii stál podvrhnutý list od režiséra Františka Čápa, ktorým ju v roku 1951 volal do Nemecka, kde mal pre ňu prácu vo filme. Bolo to však premyslené klamstvo príslušníkov ŠtB. Vtedy so štvorročným synom Jiřím ju uprostred šumavských lesov chytila ​​pohraničná hliadka. Bola obvinená z vlastizrady a syn Jiří skončil v detskom domove. Jej kolegovia dokonca spísali petíciu, aby jej bol uložený trest smrti. Štěpničková bola nakoniec odsúdená na 15 rokov väzenia. V pardubickej ženskej väznici bola desať rokov. Syna, ktorý bol neskôr zverený do výchovy jej sestry, mohla vidieť len štyrikrát do roka. Prepustená bola vo svojich štyridsiatich ôsmich rokoch na podmienku, a to iba dva mesiace pred prezidentskou amnestiou.

Návrat do normálneho života bol pre Štěpničkovú neľahký, začala opäť hrať v Mestskom divadle v Kladne, ale nikdy to už nebolo ako predtým. Odlúčenie veľmi nepríjemne poznačil aj život Jiřího Štěpničku a jeho neskorší vzťah s matkou. „Keď sa vrátila z basy, už to bol iný človek, celé to bolo veľmi smutné a naše vzťahy už nikdy neboli úplne ideálne. Videla vo mne stále malého chlapca a veľmi ťažko niesla, keď som si priviedol domov nejaké dievča. Prechovávala ku mne až opičiu lásku. Chcela ma len pre seba, ale argumentovala tým, že herec má byť svojej profesii natoľko oddaný, že nemá nárok na súkromný život. Žiadne právo založiť si rodinu a mať aj iné záväzky ako pracovné,“ vysvetlil syn Jiří. Pohár trpezlivosti pretiekol, keď pri hádke herečka fyzicky napadla svoju nastávajúcu nevestu. „Ja som sa neudržal a mame som dal facku tiež,“ priznal sa Štěpnička. A keď sa Jiří ako 18-ročný ženil, matka mu nebola ani na svadbe.

Veľké zmierenie medzi jeho manželkou a matkou „zariadil“ až po ich smrti. Keď svoju manželku Janu pochovával na cintoríne Vyšehrad, do hrobu dal preniesť aj urnu svojej matky, ktorá predtým ležala na Olšanskom cintoríne.

Od roku 1962 až do svojej smrti v roku 1985 Štěpničková hrala v Realistickom divadle Zdeňka Nejedlého v Prahe. Nasledovali desiatky úloh v klasických i televíznych filmoch, ako úloha starej matky v Menzelovom trezorovom filme Skřivánci na niti. Jednou z jej posledných príležitostí vo filme bola úloha starej herečky vo Vávrovom filme Komediant (1984).

O osude herečky Jiřiny Štěpničkovej natočil v roku 2019 režisér Viktor Polesný životopisný film Past a v roku 2023 gymnazistka Barbora Müllerová vytvorila svoj druhý komiks ako poctu tejto herečke.