Patrik Paulínyi : Zvieratá sa menia na platenú atrakciu. Ako prichádzame o skutočnú divočinu a prečo sa slovenské šelmy panicky boja?

Ako sa z vášnivého cestovateľa stane človek, pre ktorého je cestovanie a fotenie hlavným zamestnaním?

Nebol som vášnivý cestovateľ, naopak,  skôr som bol lenivý. Najprv som začal fotografovať, až potom prišiel ďalší krok – vlastne som začal cestovať práve kvôli foteniu. Keď som išiel na vysokú školu, nevedel som, čo chcem robiť, a hľadal som niečo praktické, kde sa nemusím veľa učiť. Vybral som si dokumentárny film, prijali ma a až tam som tomu úplne podľahol. Najprv som robil veci z prírody doma a potom som prirodzene chcel vidieť, ako to funguje za hranicami.

Kedy prišiel ten moment, keď ste si povedali, že sa tým dá na Slovensku naozaj živiť?

Už počas školy, asi v druhom alebo treťom ročníku, som mal prvé zákazky na videá. Predtým som robil najmä športové veci v horách, od toho som sa dostal k prírode. Namiesto študentských brigád som začal nakrúcať dokumenty a komerčné videá a plynule to prešlo do trvalej práce.

Je vaším hlavným zameraním výhradne príroda a zvieratá?

Na Slovensku je náročné žiť čisto len z dokumentárnej tvorby. Robil som kadečo. Nejaké obdobie som točil aj svadby. Mnohých ľudí to prekvapí, no mňa to veľmi bavilo. Problémom však bolo plánovanie svadieb na rok dopredu – ja totiž málokedy viem, kde budem o mesiac. Ale áno, ťažiskom mojej práce je príroda a zvieratá.

Pochádzate z Liptovského Mikuláša. Bolo detstvo obklopené horami tým hlavným spúšťačom vašej lásky k prírode?

Určite áno. Liptov je miesto, kam sa nesmierne rád vraciam. Moje prvé fotky prírody vznikali na hrebeňoch Nízkych Tatier – nočná obloha, časozbery hviezd, východy a západy Slnka. Postupne sa mi zapáčili samotné zážitky. Keď celú noc premrzneš v horách a ráno vyjde slnko, ktoré ťa začne hriať, uvedomíš si, že v jednoduchosti je krása. Chytilo ma to práve pre tie pocity, nie iba pre samotné fotky.

Podľa čoho si vyberáte krajiny, do ktorých cestujete?

Mám dve cestovateľské vetvy. Ak idem za prírodou, krajinou a zvieratami, moje obľúbené destinácie sú za polárnym kruhom – Fínsko, Švédsko, Nórsko, Island či Svalbard, jeden z dvoch arktických regiónov Nórskeho kráľovstva. Druhou vetvou sú ľudia a kultúra, tam dominuje juhovýchodná Ázia a najmä India, ktorá je mojou srdcovkou.

India má u mnohých nálepku chudobnej a špinavej krajiny. Ako ju vnímate vy?

Keď som tam prišiel prvýkrát, vravel som si, že tam už nikdy nevstúpim. Bola to jedna z mojich prvých ciest a rezonovali vo mne len negatíva. Až časom som sa naučil zlé veci odfiltrovať a sústrediť sa na to pekné. India je nádherná a rozmanitá. Za hodinu preletíte z Dillí do Himalájí, kde už nie sú žiadni turisti. Človek by mohol stráviť celý život len cestovaním po Indii.

Dnes sú fotografie z divokej prírody pomerne komercionalizované. Ako pristupujete k foteniu a nakrúcaniu zvierat vy?

Mnoho fotografov dnes chodí „na hotové“. Napríklad vo Fínsku sú pri ruských hraniciach kryty, kde medvede prikrmujú rybami. Človek si sadne a má stopercentnú istotu, že spraví pekný detailný portrét. Mňa to však nezaujíma. Ja robím najmä video. Keď zviera o ľuďoch vie, alebo sa prišlo len najesť, jeho správanie nie je prirodzené. Medvedica tam nebude kojiť mláďatá ani sa s nimi hrať. Pre môj príbeh vo videu je záber, kde sa zviera pozerá priamo do kamery, prakticky nepoužiteľný.

Ako teda vyzerá vaša práca v teréne?

 Baví ma ten samotný proces a nadobúdanie vedomostí. Najprv si naštudujem biotop zvieraťa, potom idem do terénu a hľadám pobytové znaky. Následne tam trávim dni, týždne a často sa vraciam aj o rok neskôr, lebo mnohé druhy sa dajú zachytiť len počas špecifických dvoch týždňov v roku. Postupne tie zvieratá spoznám. Je to úplne iný zážitok, než keď sedím v džipe na safari, nacvakám fotky a idem domov.

Zažili ste pri tomto spôsobe práce moment, keď ste sa cítili naozaj v ohrození?

Medveď je u nás v podstate zlatíčko, ak človek vie, ako sa správať. Najhorší zážitok som mal v Indii s veľkým samcom tigra. Boli sme na safari v malom otvorenom džipe. Ráno sme počuli šuchot lístia, otočil som sa a tiger v šprinte vyrazil k nášmu autu. Meter pred nami spravil výpad, aby nás vystrašil. Boli sme v dostatočnej vzdialenosti, no ukázalo sa, že neďaleko bola samica a on sa s ňou páril, preto bol podráždený.

Ako reagovala vaša posádka?

Šofér a sprievodca boli miestni Indovia. Namiesto toho, aby naštartovali a cúvli, šofér sa vyzul, postavil sa na sedačku s vypnutým motorom a nakrúcal si tigra na mobil. Tiger zaklopil uši a začal sa znova zakrádať. Zaútočil druhýkrát aj tretíkrát. Mal som slzy na krajíčku a chcel som ísť domov. Bol to najnepríjemnejší moment v mojom živote, lebo situácia nebola v mojich rukách.

Keď idete na viacdňovú výpravu do divočiny, koľko vecí si beriete so sebou?

Snažím sa chodiť sám alebo maximálne vo dvojici, aby sme zvieratá neplašili. Mám so sebou prakticky len techniku, základné zásoby jedla a veci na prežitie. Batoh váži 20 až 30 kíl. Raz som išiel do hôr na jednu noc, no výstup bol taký ťažký, že sa mi nechcelo na druhý deň merať cestu späť. Predĺžil som si pobyt o deň, ale nemal som jedlo – tak som sa celý deň pásol na čučoriedkach a brusniciach.

Je náročnejšie fotiť divoké zvieratá na Slovensku alebo v zahraničí?

Na Slovensku je to extrémne ťažké. Zvieratá sú tu neskutočne plaché, keďže boli stáročia intenzívne lovené. Sú aktívne najmä v noci a v našich hustých lesoch ich často zahliadnem len na pár sekúnd. Na miestach ako Svalbard je otvorená krajina a zvieratá tam nie sú zvyknuté na ľudí, často sú až zvedavé. U nás musím neustále kalkulovať s vetrom a nepriazňou počasia, lebo ak ma zviera zacíti, okamžite zmizne.

V čom je podľa vás slovenská príroda výnimočná v porovnaní so svetom?

Máme neskutočne pestrú krajinu. Od nížin a mokradí, cez trávnaté hrebene Veľkej Fatry až po skalnaté Tatry. Máme nádherné pralesy a bohatú faunu. Čo mi však chýba, je väčšia osveta. V indickom regióne Ladak neboli pri cestách žiadne komerčné billboardy, iba tabule s fotkami zvierat a zaujímavosťami o tom, prečo si ich máme vážiť. U nás máme popri cestách len vizuálny smog a reklamy.

Zaujíma vás, ako klimatické zmeny, ochrana prírody či udržateľné riešenia ovplyvňujú náš každodenný život? Viac zaujímavých tém, odborných pohľadov a inšpiratívnych rozhovorov prináša relácia Pravda o klíme. Jednotlivé epizódy si môžete pozrieť TU alebo vypočuť ako podcast vo všetkých obľúbených podcastových aplikáciách.

Relácia Pravda o klíme vzniká v spolupráci O2 Športovej akadémie Mateja Tótha a spoločnosti Veolia Energia Slovensko.

- reklamná správa -