Záchranka je na ceste. Čo urobíte v prvých minútach, kým dorazí?

Metro plné ľudí, no pomôcť sa báli.

Andrea roky pracovala ako sestra na oddelení ARO veľkej pražskej nemocnice. Kritické stavy pre ňu boli rutina až do dňa, keď v metre skolaboval postarší neznámy muž. Zrazu nemala tím, monitor ani lieky. Len vlastné ruky, vedomosti a hlas, ktorým sa snažila rozhýbať okolie.

„Volala som na ľudí okolo, dávala pokyny, a väčšina len stála a pozerala. Nebola to ľahostajnosť, bol to šok. Až po chvíľke sa pár ľudí sa spamätalo a pomohlo mi,“ spomína. 

Práve tam si uvedomila, že problém nie je v tom, že by ľudia nechceli pomôcť. Oni totiž nevedia, čo majú robiť sami so sebou. 

Z tejto skúsenosti neskôr vyrástol projekt ABClife. Dnes za ním stojí viac než 20 rokov skúseností v oblasti prvej pomoci, akreditácia Ministerstva zdravotníctva SR a tisíce ľudí, ktorí prešli jej kurzami od rodičov malých detí až po manažérske tímy veľkých firiem.

Prvú pomoc ste už dávno poskytli, len to tak nevoláte.

Keď sa Andrea na začiatku kurzu spýta, kto už niekedy poskytoval prvú pomoc, prihlási sa len hŕstka. Zvyšok, zhruba 85%, je presvedčený, že nie. „Ľudia majú v hlave rovnicu prvá pomoc = oživovanie (resuscitácia). Lenže ochladiť popáleninu, ošetriť dieťaťu rozbité koleno alebo uložiť kolegyňu, ktorej je zle, na zem do protišokovej polohy, to všetko je prvá pomoc tiež. Väčšina z nás ju robí oveľa častejšie, než si myslí,“ vysvetľuje.

Tento posun v uvažovaní je podľa nej dôležitý. Kto vie, že už niečo zvládol, ľahšie uverí, že zvládne aj viac.

Prečo zamrzneme?

Stres sám o sebe nie je nepriateľ. Adrenalín zbystrí pozornosť a dodá telu energiu. Problém nastáva, keď sa stres preklopí do paniky, vtedy človek nedokáže vytočiť ani číslo, ktoré pozná od detstva.

„Na kurzoch sa ľudí pýtam, čo robí ich telo, keď sa niečo pokazí. Najprv mlčia. Keď im poviem, že mne sa trasú ruky a búši mi srdce, uľaví sa im. Zistia, že to nie je zlyhanie, ale normálna reakcia, s ktorou sa dá pracovať.“ Andrea sama vie, že jej pomôže na moment si čupnúť. Niekto iný potrebuje niekoľko hlbokých nádychov.

Na zvládnutie prvého šoku vytvorila jednoduchú pomôcku - metódu 3N:

• Nádych - pár sekúnd pomalého, hlbokého dýchania, aby sa mozog upokojil.
• Nadhľad - riešiť len to, čo naozaj vidím. Nie diagnózu, ale fakt, že človeku je zle.
• Nasmerovanie - urobiť ten prvý krok, rozdeliť úlohy konkrétnym ľuďom (nahlas a menovite) a začať pomáhať.

Posledný bod je kľúčový aj pre okolie. Dav sa nepohne, kým niekto neprevezme vedenie. „Stačí ukázať na konkrétneho človeka a povedať mu, čo má urobiť. Ľudia sa zrazu pridajú, len potrebujú signál,“ dodáva.

Prvé minúty krok za krokom

1. Bezpečnosť. Skôr než k niekomu pribehnete, rozhliadnite sa. Nie ste na ceste? Nie je to pod prúdom? V hlbokej vode? Nehrozí požiar? Ak sa zraníte vy, nepomôžete už nikomu.

2. Vedomie. Človeka nahlas oslovte a chyťte ho za plecia. Ak hovorí, stoná či plače, dýcha a srdce mu bije. Znepokojiť vás má ticho.

3. Volajte 155. Funguje aj 112, no hovor musia prepojiť na zdravotníkov a v strese je každá sekunda navyše dlhá. Zapnite hlasitý odposluch a operátor vás povedie. Ak ste úplne sami a v panike, na väčšine mobilov vytočíte tiesňovú linku. ak niekoľkokrát stlačíte bočné tlačidlo vypínania/zapínania (oplatí sa to vopred vyskúšať v nastaveniach).

4. Dýchanie. Mierne zakloňte hlavu, nadvihnite bradu a najviac desať sekúnd sledujte hrudník, počúvajte a vnímajte dych na uchu. Chrčanie či ojedinelé lapanie po vzduchu nie je normálne dýchanie.

5. Resuscitácia. Ak človek pravidelne nedýcha, dlaň položte do stredu hrudníka a stláčajte do hĺbky 5-6 centimetrov. Ľudí tá hĺbka zvyčajne prekvapí,  predstavte si ju ako krabičku cukríkov Tic Tac. Mozgové bunky bez kyslíka začínajú odumierať už po 4 minútach, preto je stláčanie hrudníka dôležité. Ak teda neviete alebo nechcete dávať vdychy, nevadí. Aj samotným a opakovaným stláčaním hrudníka môžete “kúpiť” čas človeku, ktorého zachraňujete. 

„Nemusíte byť dokonalí. Ani profesionáli nie sú. Rozhoduje to, že urobíte prvý krok,“ zdôrazňuje inštruktorka.

5 zlozvykov, ktoré sa dedia z generácie na generáciu

1. Záklon hlavy pri krvácaní z nosa. Krv steká do žalúdka a človek môže začať zvracať. 
2. Vyťahovanie jazyka pri záchvate či dusení. Stojí to čas a hrozí pohryznutie.
3. Fackovanie a stavanie na nohy. Človeku v bezvedomí či pri nevoľnosti to môže ublížiť. Vykašlite sa na scény z akčných filmov.
4. Čakanie, či to prejde. Pri mozgovej príhode (padnutý kútik úst alebo ruka, ktorá nevydrží v predpažení) rozhoduje čas. Rovnako pri bolesti medzi lopatkami, pálení záhy či tlaku na hrudi u starších ľudí - zlyhanie srdca môže prísť postupne, nie je to vždy dramatické.
5. Lekárnička iba v kufri auta. Po náraze zozadu sa k nej nedostanete. Andrea ju vozí pri sedadle spolujazdca, spolu s rukavicami, nožnicami a rezačom pásov.

Kurz raz za 5-10 rokov? Zabudnite, že vám to postačí

Najmenej príjemné zistenie na koniec - vedomosti z kurzu prvej pomoci vám v hlave vydržia podľa výskumov zhruba pol roka. Potom sa postupne vytrácajú. Pritom väčšina ľudí naposledy cvičila resuscitáciu v autoškole.

„Prvá pomoc nie je papier do šanónu ani certifikát do rámčeka. Je to zručnosť podobne ako plávanie. Keď ju netrénujete, v rozhodujúcej chvíli vás telo zradí,“ hovorí Andrea Stískalová. Preto stavia vzdelávanie inak: zážitkovo, s figurínami pre každého (nielen 1 figurína pre všetkých a na striedačku) a tréningovým defibrilátorom, s modelovými situáciami a s dôrazom na zvládanie emócií. Do toho tona príbehov, na základe ktorých si vedomosti lepšie zapamätáte. 

Tento prístup čoraz viac oslovuje aj zamestnávateľov. Firmy zisťujú, že pravidelný tréning nerieši len povinnosti z oblasti bezpečnosti práce. Pri spoločných nácvikoch sa ukáže, kto v tíme preberá vedenie, komu sa pri pohľade na krv zatočí hlava a kto vie, kde visí lekárnička. „Viackrát sa mi stalo, že sa mi firma po školení ozvala, že ich to ako tím zblížilo viac než klasický teambuilding,“ hovorí.

A odkiaľ berie motiváciu? Z jednoduchého cieľa, ktorý si dala na začiatku: každý deň naučiť prvú pomoc aspoň jedného človeka. Lebo ako hovorí, toho, koho raz budete zachraňovať, takmer určite poznáte. Najčastejšie je to niekto z rodiny, priateľ alebo kolega. A toho, koho nepoznáte, má tiež doma niekoho, kto ho ľúbi a čaká, že sa vráti.

Andrea Stískalová

Andrea Stískalová je inštruktorka prvej pomoci, zakladateľka ABClife a strategická partnerka firiem v oblasti bezpečnosti a krízovej pripravenosti zamestnancov. Vychádza z viac než 20-ročnej praxe v oblasti zdravotníctva. Firmám pomáha budovať tímy, ktoré v kritickej situácii konajú s istotou a správne, a to prostredníctvom dlhodobých programov pripravenosti. Zároveň sa venuje vzdelávaniu verejnosti a osvete na sociálnych sieťach. ABClife je držiteľom akreditácie MZ SR pre kurzy prvej pomoci a kurzy neodkladnej podpory životných funkcií. Viac na www.tozvladnem.sk

- reklamná správa -