Túžba po celistvosti | Topky.sk

Piatok, 17. august 2018. Meniny má Milica, zajtra Elena, Helena.

Túžba po celistvosti

Mila Haugová (1942) je jednou z najznámejších súčasných slovenských poetiek.
Mila Haugová (1942) je jednou z najznámejších súčasných slovenských poetiek.
23.02.2015 08:00

Mila Haugová (1942) je jednou z najznámejších súčasných slovenských poetiek. Do literatúry vstúpila v roku 1980 básnickou zbierkou Hrdzavá hlina (pod pseudonymom Mila Srnková), odvtedy vydala dvadsať kníh poézie, najnovšie sú Plant room (2010), Záhrada: labyrint: hniezdo (2012) a Cetonia aurata (2013). Venuje sa aj prekladu a spomienkovej literatúre. Nedávno vyšla nová kniha esejí, úvah a beletristických textov s príznačným názvom Písať ako dýchať.


Keď človek navštívi lekára, ten sa ho zvykne opýtať: „Ako sa vám dýcha?“ Takže – ako sa vám dýcha, odkedy píšete?

V podstate to neoddeľujem, to písanie a dýchanie, a je to také dýchanie, ktoré sa jednoducho nedá ničím iným nahradiť. Teraz som v takej životnej situácii, v ktorej nemám veľmi veľa času na písanie, keďže sú tu iné – veľmi dôležité – rodinné udalosti, a večer cítim – ani to neviem presne popísať – nie, že by som nedýchala, samozrejme, ale dýcha sa mi v tom zmysle horšie. Na srdci cítim takú ťažobu – mala by som si aspoň viesť denník ako také základné písanie, lebo, samozrejme, momentálne nie som v situácii na tvorbu básní – tie sa nedajú tvoriť tak, že si sadnem a idem napísať báseň... Práve som dokončila knihu Písať ako dýchať, zbierku iných textov, čiže teraz nemám perspektívne rozpracované niečo iné, do čoho by som sa púšťala. Tie denníkové záznamy by mohli v tomto smere poslúžiť, možno nie každý deň, ale aspoň pravidelnejšie, no večer som taká unavená z mojich dvoch vnučiek, že na to už vôbec nepomyslím. Potom si občas – ako také vzdychnutie – napíšem jeden riadok, čo mi napadne, alebo nejaké pekné slovo, čo zachytím, aby som aspoň nejakým spôsobom oživila to, čo mi umožňuje „písať-dýchať“.

Kniha Písať ako dýchať obsahuje zozbierané texty, žánrovo je veľmi ťažké ju definovať, lebo sú tam básne aj úvahy – vaše, aj iných ľudí – takisto i niekoľko recenzií či kritík... V čom to bolo iné ako napísať vlastnú knižku?

Mala som veľmi veľa vlastných textov, ktoré som nevedela zaradiť ani do svojej autobiografie, ani do knihy Tvrdé drevo detstva, žiadnym spôsobom tam nezapadali – a tieto texty tak nejako zostávali. Potom som mala aj básne, ktoré tiež neboli uverejnené, alebo to boli druhé verzie uverejnených básní, myslela som si, že tie by sa tiež mohli niekam dostať, je tam niekoľko listov, moje úvahy o písaní... A prečo o písaní? Lebo to je jedna z tých najdôležitejších vecí, čo znamená, že o nej budem písať – ale je to taká večne nedokončená kniha, keďže táto téma sa, samozrejme, vyčerpať nedá. A niekedy v priebehu písania som začala byť zvedavá – často som čítala veľa svetových autorov a o písaní existujú rôzne vety a výpisky, samozrejme, je to viac-menej dosiahnuteľné, každý, kto chce, si to môže prečítať v dostupnej literatúre – tak mi napadlo, že oslovím svojich súčasných kolegov básnikov, prekladateľov, výtvarníkov, hudobníkov, priateľov, ktorí sa venujú tvorbe a písaniu. Niekoľko výtvarníkov odpovedalo veľmi stručne – tí asi neradi píšu – samozrejme, to „písať“ sa dá veľmi ľahko nahradiť slovom „tvoriť“. A myslím, že to nebol nápad na zahodenie – zdalo sa mi, ako keď voda presakuje, že do tej mojej vody, ktorá tiekla tým písaním, veľmi pekne presiakli aj ostatné texty. Najprv som mala nápad, že budem každý text každého kolegu komentovať, potom som sa chytila za hlavu a povedala som si: „No tak to nie!“, pretože to je naozaj tenunký ľad komentovať to, ako niekto píše o tom, ako píše. Nakoniec som si povedala, že bez akéhokoľvek úvodu, bez akéhokoľvek vyberania, tak, ako tie texty prichádzali od kolegov, ich zaradím, a myslím, že to veľmi pekne vyšlo a takým vnútorným spôsobom to na jednej strane rozdelilo text a na druhej strane ho aj spojilo spoločnou témou.

Kniha má podtitul Sieť vody s tisícimi vchodmi (a vo vydavateľstve LIC vyšla v edícii siete) a to je asi jej najpriliehavejšie označenie... Ako dlho trval proces jej prípravy? Dielo je veľmi koncentrované a v podstate sa nedá rýchlo prečítať, bola aj práca na ňom pomalšia?

J Dobre ste to odhadli, ja som pomerne pomalý človek, hoci niektorí mladí kritici mi vyčítajú, že píšem veľa – áno, možno píšem veľa, ale pomaly. Na niektorých textoch je vidieť, že je to práca dlhých rokov. Povedzme o niektorých knihách alebo autoroch, ktorých mám rada, som napísala dávnejšie takým spôsobom, že – keďže sú neustále aktuálni – som ani nemusela meniť text, len tak málinko som ho pohladkala, aby sa do toho prúdu písania nejakým spôsobom hodil. Text je veľmi zaujímavý fenomén: keď ho píšete, akoby vám sám vyrastal pod rukami a nesmiete mu dovoliť ani príliš bujnieť, ani nesmie byť príliš chudorľavý... Ako taká správna rastlinka – sem-tam pristrihnúť, poliať a čakať, či zakvitne alebo prinesie ovocie. Koncentrovaná práca na knihe – spájanie textov, tvorba nových, ktoré vznikli pre túto publikáciu so zámerom osvetliť moje písanie, alebo vôbec nejakým spôsobom uvažovať o písaní – trvala vyše roka, plus dva mesiace veľmi intenzívnej korektorskej práce. Za konečnú formu knihy som vďačná aj pánovi Bálikovi, grafickému dizajnérovi, ktorý sa neuveriteľným spôsobom postaral nielen o formu, ale tá krásna forma, ktorú vymyslel, akoby trochu pozdvihla aj obsah – tým, že to tak alebo onak umiestnil, v kladnom zmysle pomohol textu ešte viac vyniknúť.

Poďme teraz k vášmu básneniu. Keď sa pristavíme pri posledných zbierkach – Plant room, Záhrada: labyrint: hniezdo, Cetonia aurata – zmenilo sa niečo vo vašej poetike?

Je to neustále v smere stúpajúcej špirály – aspoň tak by som ja rada videla moje písanie – v podstate sa neodtŕham od svojich základných tém, ktoré mám už od začiatku tvorby, ale zároveň mám taký pocit, že čím som staršia, tým viac už určité veci neodsudzujem, alebo nepozerám na ne tak ostro – a naopak, sú veci vzťahové alebo citové, alebo svet a jeho vývoj, ktoré sa ma dotýkajú citlivejšie ako na začiatku písania, keď bolo všetko také otvorené a nádherné a vzletné... My sme boli generáciou, ktorá verila, že už bude navždy pokoj, že nebude vojna, že všetko bude v poriadku a bude to rásť a šíriť sa smerom k dobru, no teraz je ten svet viac roztrieštený, viac nezrozumiteľný – teraz je tie záchvevy vo vzduchu cítiť a básnik by to mal nejakým spôsobom do svojej poézie dostávať, to také neurčité, trošku nebezpečné chvenie.

Matúš Mikšík

Novinky zo sveta kníh nájdete v Knižnej revue 4 (vychádza 25. februára)!

Túžba po celistvosti

-reklamná správa- 


Galéria

Mila Haugová (1942) je

Nástroje k článku



ZDROJ: PR článok
FOTO: PR článok

Nahlásiť chybu

Najčítanejšie články