BRATISLAVA – Manželka hokejovej legendy Pavla Demitru (†36) Majka (34) od septembrovej leteckej tragédie, pri ktorej prišiel športovec o život, bojuje s obrovským žiaľom. Zdá sa, že práve básňami, ktoré publikovala krátko po jeho uvedení do hokejovej Siene slávy, si lieči ubolené srdce.
Zbierka básní s názvom Tebe do neba, ktorú zverejnil týždenník Plus7dní, je akoby terapiou pre osudom skúšanú Majku Demitrovú. Prvé verše svojmu mužovi adresovala práve na jeho nedožité 37. narodeniny 29. novembra 2011, v zbierke si našlo miesto dokopy 26 básní.
Vyrovnať sa so stratou milovaného manžela Majke pomáhajú ich deti Zarka a Lucas. Po hokejistovom nečakanom odchode predstavujú pre ňu azda jediný zdroj potešenia. V básňach ich označuje za dôvod, prečo sa vôbec odhodlá vstať z postele, umyje si tvár a funguje v bežnom živote. Na druhej strane niektoré verše plné zúfalstva až naháňajú hrôzu. „V hrudi cítim strašnú zlobu, chcem si ľahnúť do Tvojho hrobu.“ alebo „Strašne chcem byť pri Tebe a po tvári Ťa hladiť, fúkať Tvoje rany a dať sa s Tebou spáliť.“
Vo viacerých rozhovoroch manželka reprezentačného kapitána odmietla, že by si niekedy chcela siahnuť na život, v jednej z básní však píše: „Nechcem žiť, a predsa chcem, lebo ako samovrah sa k Tebe nedostanem.“ Inde zas manžela prosí, aby sa znova nenarodil a hore na ňu počkal. Dojímavo pôsobia verše, v ktorých ľutuje, že nezabránila jeho odchodu do Ruska. Výčitky zachádzajú dokonca ešte ďalej. „No teraz si nikdy neodpustím, že spolupodpísala som ortieľ smrti (...) Najhoršie je, že ja jediná mala som tú moc prehovoriť Ťa zostať doma a byť s nami každú noc.“
Z básne Znamenia behá mráz po chrbte, do mozaiky totiž zapadá až príliš veľa kúskov. Týždeň pred odletom Demitru do Ruska spadla v ich dome zo stropu lampa. Keď padlo lietadlo, prvé, na čo si jeho žena spomenula, bola práve táto lampa. Nočná mora, ktorá ju strašila roky, sa napokon stal realitou. Sen, v ktorom hokejista odchádza bez rozlúčky, sa naplnil do bodky. Panický strach Majky z lietania či problémy s búšením srdca, ktoré pominuli práve po Demitrovej smrti.
A napokon rozlúčka na Majstrovstvách sveta v Bratislave. „Dnes už viem, že Ty si sa lúčil s hokejom, no duša Tvoja lúčila sa so životom. Nebol si to Ty a pohľad na Teba ma vydesil. Plakal si, že za Slovensko si už nikdy nezahráš, no Tvoje JA plakalo, že navždy od nás odchádzaš,“ píše smutne. Za poetku sa mladá žena nepovažuje, napriek tomu jej slová bodajú priamo do srdca. Záverečné verše zbierky sú toho jasným dôkazom:
„...Chudobná, bosá, slepá a hnusná by som chcela byť, keby Ťa to malo zachrániť.
Ruky, nohy a ani oči by som nemusela mať, stačilo by mi, že počujem Ťa s deťmi sa hrať.
Hneď by som svoj život za Tvoj vymenila, aspoň by som sa ukľudnila,
že konečne si život budeš už len užívať a nebudeš tak tvrdo pracovať,
lebo Ty si, Paľko, od malička iba drel, leňošiť a oddychovať len počas leta smel.
Preto by som rada bola, keby som sa v nebi s Tebou vymenila a život s deťmi a blízkymi Ti dožičila.“
