Kvarteto zo škótskeho Glasgowa tvoria Fran Healey (spev, gitara, klávesy, banjo), Dougie Payne (basgitara, vokály), Andy Dunlop (gitara, klávesy, banjo, vokály) a Neil Primrose (bicie). V počiatkoch kapela vystupovala pod názvami Glass Onion a Running Red, založili ju bratia Chris a Geoff Martynovci, prvou vokalistkou bola speváčka Catherine Maxwell, z terajšej zostavy do kapely už vtedy patrili Andy Dunlop a Neil Primrose.
V roku 1991 prišiel Fran Healy, zakrátko opustil umeleckú školu a hoci nebol hudobne vzdelaný, rozhodol sa naplno venovať kapele. Medzi prvých objaviteľov kapely patril Niko Bolas (spolupráca s Neilom Youngom alebo Rolling Stones) a jemu venovala kapela aj svoj prvý singel All I Wanna Do Is Rock.
Po zmene manažmentu a rozlúčke s bratmi Martynovcami do kapely prichádza Dougie Payne a od tejto chvíle sa už zostave nemenila. Kapela podpísala kontrakt s Andym MacDonaldom – vlastníkom labelu Go! Discs Records a zakladateľom Independiente Records. Debutový album Good Feeling produkoval Steve Lillywhite, sound kapely znel rockovejšie ako dovtedajšia tvorba. Vzišlo z neho 5 singlov, najčastejšie hrávanou sa stala skladba Tied To The 90’s, no napriek tomu sa výraznejšieho prieniku na výslnie vtedajšej britskej scény nedočkali.
Živými koncertmi a následným turné s Oasis si kapela získala povesť skvelej koncertnej kapely. Druhý album The Man Who pre nich produkoval Nigel Godrich a dostal sa na 7. miesto v britskej hitparáde. Single sa príliš často v rádiách nehrávali, a tak sa v rebríčku dlho neudržal, no pieseň Why Does It Always Rain On Me? ich preslávila aj vďaka náhlej zmene počasia na dovtedy slnečnom festivale v Glastonbury v roku 1999 a následné články v novinách z nich urobili slávnu kapelu, k čomu opäť pomohlo aj spoločné turné s Oasis, tentokrát v Amerike. Album sa po častejších rotáciách ich singlov dostal až na vrchol rebríčka a kapele priniesol aj ocenenia na Brit Awards.
Tretí album The Invisible Band opäť produkoval Nigel Godrich a opäť sa dostal až na vrchol britského rebríčka, aj zásluhou hitov ako Sing alebo Side. Opäť nasledovalo ocenenie na Brit Awards, The Invisible Band sa podľa Top Of The Pops stalo albumom roka a nasledovalo veľké celosvetové turné.
Kapelu pribrzdil úraz bubeníka Neila Primrosea, keď si po skoku do plytkého bazéna poranil krčnú chrbticu a len zázrakom sa dostal z najhoršieho. Kapela sa takmer rozpadla, no po Neilovom zotavení nahráva štvrtý album 12 Memories. Hoci si album produkovaný samotnou kapelou, Tchadom Blakeom a Steveom Orchardom nezískal takú priazeň fanúšikov ako predošlé dva, medzi kritikmi sa dočkal pozitívnych recenzií.
V roku 2004 Travis vydali kompiláciu Singles aj s novými piesňami Walking In The Sun a The Distance. V roku 2005 hrali aj na mamuťom londýnskom koncerte Live 8.
Príprava piateho albumu The Boy With No Name im trvala o niečo dlhšie, vychádza až v máji roku 2007. Opäť v produkcii Nigela Godricha spolu s Brianom Enom a Mikeom Hedgesom. Nálada albumu je omnoho pozitívnejšia ako na albume 12 Memories a piesne Closer a Selfish Jean sa stali celosvetovými hitmi aj vďaka vtipným videoklipom s komikmi Benom Stillerom a Demetri Martinom. Ďalšia singlová pieseň My Eyes sa objavila aj v hre FIFA 08.
Kapela sa počas turné prvý raz dostala aj do južnej Ameriky a počas britskej časti turné skúšala aj nový materiál. Začiatkom roka vydala na vlastnom labeli Red Telephone Box / Fontana svoj šiesty album Ode To J. Smith (produkcia Nigel Godrich, Tchad Blake, Steve Lillywhite). V príbehoch venovaných anonymným hrdinom kapela svoj zvuk posunula bližšie k rockovým gitarám, pilotným singlom sa stala pieseň Something Anything, hoci ešte predtým v obmedzenom tisíckusovom náklade vydala EP J. Smith. Album neoplýva takým hitovým potenciálom ako jeho predchodca, ale opäť sa dočkal priaznivých recenzií, medzi ktorými nechýbali ani smelé konštatovania o ich najlepšom albume doposiaľ.
