Pondelok, 20. november 2017. Meniny má Félix, zajtra Elvíra.

Spoznajte pravú tvár Natálie Puklušovej: O práci, súkromí, rečiach a... Muž ma musí urehotať do lásky!

Natália Puklušová
Natália Puklušová
01.10.2017 13:00

BRATISLAVA - Je mladá, nadaná a oplýva poriadnou dávkou šarmu. To sú slová, ktorými bez najmenších pochýb možno opísať herečku Natáliu Puklušovú (33). Hoci sa toho na jej adresu povedalo už viac než dosť, na konte má množstvo fanúšikov, ktorí si ju nezaškatuľkovali na základe jednostranných náznakov a verejných obvinení. My sme sa tejto večne usmiatej dáme rozhodli pozrieť na "zúbok" v rozhovore, kde nám prezradila množstvo zaujímavých informácií z pracovného i súkromného života.


Nedávno sme sa rozprávali o tvojom detstve a spomínala si, že si bola poriadne šidlo. Premietol sa tvoj temperament aj v puberte? Zažila si vykrádanie sa z domu či záškoláctvo?

„To som si ja nikdy nedovolila, ja som sa strašne bála maminy. Ona bola veľmi prísna, nemohla som robiť takéto veci. Kdeže, ja som neutekala z domu ani nič podobné. Mala som svoj štýl, obdobie, kedy som bola hip-hoperka, nosila som zelené menčestráky, zelenú špirálu, kožené náramky na ruke, veľkú mikinu... Ale dospievanie som mala naozaj veľmi harmonické. Môj otec je z rodiny lekárov. Mala som ísť pôvodne na medicínu do Košíc, no povedala som si, že čo je veľa, to je veľa. Budúcnosť v týchto vodách som si nevedela predstaviť, nemala som k tomu vzťah. Jediné, čo som si bližšie k tomuto odboru ešte ako-tak vedela predstaviť - biológiu-chémiu na prírodovedeckú fakultu do Bratislavy, no a tak aj bolo. Po roku som zistila, že ma to absolútne nenapĺňa, tak som skončila.“

Ako si si vtedy predstavovala svoju budúcnosť?

„Ja som vôbec nechcela ísť na VŠMU. Prišla som do Bratislavy z gymnázia a chcela som študovať biológiu-chémiu. Rok som vydržala a potom som prišla na to, že učiť chémiu sa mi nechce, tak som odišla na Krétu. V Bratislave sa vtedy robil konkurz pre muzikálových tanečníkov. Ja som tam prišla ako netanečníčka, ale hovorím si, že ja to musím urobiť, lebo ja sa tú chémiu učiť jednoducho nechcem (smiech). Prišla som tam, bolo tam asi 200 mladých 20 ročných ľudí... a ja. (smiech) Keď som videla, že tam ľudia robia piruety, boli tam majstri v hip-hope, v spoločenských tancoch a neviem v čom... Hovorím si, že preboha, ja to musím zahrať! Mne sa nemôžu pozerať na nohy, musím to urobiť tak, aby sa mi pozerali od pása nahor. Inak to nedám. No a aj tak bolo a oni ma zobrali. Zobrali 29 brutálnych tanečníkov a mňa (smiech).“

Ako si to tam potom zvládla, keďže, ako sama hovoríš, nejak excelentne tancovať si nevedela?

„Odišli sme na 8 mesiacov na Krétu, tam kde som aj teraz dovolenkovala s Dominikou Kavaschovou. Robili sme pre deti Levieho kráľa a takéto podobné veci, lenže potom prišlo obdobie po dvoch týždňoch, kedy si ma dala zavolať komisia a povedali mi, že ak sa to s tým tancom nezlepší, budú ma musieť poslať domov a vymeniť. Lebo že nevedeli, že neviem tancovať (smiech). Ja som potom ďalšie dva týždne makala naozaj že deň-noc, schudla som 10 kíl a nakoniec som tancovala tak, že mi dali hrať hlavné úlohy (smiech). Na základe toho som potom išla aj na VŠMU, lebo som sa dopočula, že tam otvárajú muzikálové herectvo.“

Spomenieš si ešte na to, ako vyzerali prijímačky?

„Nastúpila som s tým, že v tanci som už bola jednička, spev som mala v poriadku a hovorila som si, že to herectvo... to sa nejak povezie popri tom. Prídeš na prijímačky, máš nachystané nejaké veci, zadané texty, ktoré treba ovládať. S niekým ťa potom popárujú a povedia ti, ako to chcú urobiť. Je to aj na pedagógoch, ktorí otvárajú ročník. Koho chcú a čo chcú. Chcú vedieť, či si flexibilná, no ja si myslím, že je to aj o šťastí a ja som ho v živote mala veľa. Každý deň ďakujem Bohu, že toto môžem robiť. Každý rok na Slovensku skončí herectvo možno 200 hercov, my sme v ročníku boli piati... no veľa z nich sa nedostane na VŠMU a aj tí, čo ju absolvujú, nakoniec herectvo robia 3-4. Ja som končila s tým, že ja neviem, či sa mi to vôbec podarí a ak nie, tak čo potom budem robiť? Dala som sa teda na druhú výšku, ktorú som dokončila teraz v júni.“

Taletovaná Natália Puklušová sa onedlho objaví v novom markizáckom seriáli.
Spoznajte pravú tvár Natálie

Ktorý bod vo svojej kariére považuješ za zlomový?

„Muzikál Rent. Totižto ja som na škole nebola veľký priaznivec herectva. Nevedela som to, nerozumela som tomu, nechápala som, čo odo mňa profesorka chce a ani som nemala vzťah k divadlu. Chcela som tancovať a spievať, herecké ambície som nikdy nemala. Nebola som takou študentkou, že by som do toho bola zažratá, lebo som vedela, že mi to nejde. Potom som skončila školu a zrazu sa mi tie šuflíky s tými vecami začali otvárať. Po štyroch rokoch som zistila, že toto odo mňa na tej škole chceli! Už viem, čo tým tá profesorka Timková myslela! A takto som na to dochádzala, až kým prišiel konkurz do Arény na rockový muzikál Rent. Vzali ma a vravím si, že dobre. Toto je bod môjho začiatku a chcem to urobiť tak, aby na to ľudia nikdy nezabudli. To bolo asi moje najdlhšie skúškové obdobie, robili sme to 6 mesiacov a nedostala som za to ani euro. Robila som to zadarmo, bola som tam každý deň, dokonca aj v nedeľu -  v sobotu mi technici chystali veci, aby som na druhý deň mohla prísť a skúšať.  A na túto prácu som v živote asi najviac hrdá. To naštartovalo mňa, aj moju kariéru. Videli sme ťa tam a chceme ťa teraz tu. A takto sa to na seba vždy postupne nabaľuje.“

Spomínala si, že s niektorými profesormi to na VŠMU nebola práve prechádzka ružovou záhradou...

„Ja mám rada takéto direktívne povahy, lebo pod stresom dobre pracujem. Nemám preto problém ani s tvrdšími osobnosťami, ktoré s ľuďmi nezaobchádzajú ako v bavlnke. Toto som pochytila práve od profesorky Timkovej a myslím, že je to základ. Robiť prácu perfektne, na milimeter presne, zakomponovať do toho svoj pocit, talent a byť všade na čas. Jasné, že boli aj plače. Domov som v tom čase chodila len na Veľkú noc a na Vianoce. Museli sme stále skúšať. Potom boli skúšky, ktoré sú kolektívne, robí sa predstavenie a študenti sa hodnotia na základe svojho výkonu. Štátnice sú záverečná inscenácia a potom klasika z divadelných predmetov ako história, technika a podobne.“

Väčšina hercov má svoju srdcovú rolu, na ktorú nikdy nezabudnú. Ktorá je tá tvoja?

„Moja prvá a zároveň aj srdcová je spomínaný Rent. Je mi veľmi ľúto, že už ho nerobíme. Bolo nás tam veľmi veľa, na javisku sme mali živú kapelu a ja Jurajovi Kukurovi veľmi ďakujem, že mi dali možnosť a obsadili ma. Nikdy na to nezabudnem, to bolo niečo neuveriteľné. Robil to činoherný režisér Martin Čičvák, čiže to nebolo založené na speve a na tanci. Všetko to vychádzalo z hereckých akcií. Potom som si povedala, že muzikál v živote robiť nechcem, lebo mi chýba tá hĺbka a herecké naplnenie. Bez toho ma to nebaví. Do toho sa pripojil ešte Tóno Popovič a celé to bolo brilantné... najlepšia vec, čo som kedy robila.“

Stali sa ti už počas hrania na javisku aj nejaké kiksy?

„To sa stáva veľmi často. Hlavne keď hrám s Dominikou Kavaschkou! Bežný divák si to ale väčšinou neuvedomí, pretože to uhráme. My ale vieme, že pôvodne to tam takto byť nemá, popridávame si nejaké texty, ale aspoň tak, aby to bolo logicky napojené. Ale ešte sa nestalo, že by nás kvôli tomu niekto hrešil. Divadlo je jednoducho srdce, kde človek musí aj premýšľať, improvizovať, nie sú to len naučené texty. Ale keďže spievam a tancujem, často si do mojej role povymýšľam nejaké vsuvky. Tam si vezmem husle, tam si zatancujem, tam zaspievam. Rada so sebou hrám takú hru, že či ty to, Pukluška, zvládneš. Takže si stále vymyslím niečo, čo je dosť nepravdepodobné, že sa to podarí. A keď mi ešte niekto povie, že Natália, na to potrebuješ ešte aspoň rok, tak ma to ešte viac nakopne.“

Vieme o tebe, že si sa aktívne venovala aj spevu. Neláka ťa hudobná kariéra?

„Nie, neláka. Herectvo ma napĺňa viac, čo je paradox, keďže som ho nemala rada. Ale keď už sme pri tom, ja vlastne chodím ešte na ďalšiu školu - na konzervatórium, kde študujem spev. Práve idem do druhého ročníka. Ja vlastne stále chodím niekam do školy (smiech). Ale to je tak, že mňa vždy niekto niečím motivuje. Moja učiteľka spevu z VŠMU mi povedala, že som pre ňu projekt a musím k nej ísť na spev. Tak tam teraz chodím. Som študentkou zvláštneho štúdia, kde je samostatný odbor, na ktorí si profesori sami vyberajú ľudí, ktorých chcú učiť. Rada sa učím nové veci, dávam si méty. Nedávno som skončila podnikový manažment a ekonómiu a už som si pozerala štúdium na mat-fyze. Bohužiaľ, tam ale nie je možnosť externe študovať. Tak teda pokračujem v manažmente, robím si PhDr.“

Neustále na sebe makáš, študuješ, pracuješ... Zažila si vlastne aj taký ten typický študentský párty život?

„Ja som mala väčšinu kamarátov mimo herectva. Kamarátky študovali pedagogiku, kamarátila som s nástrojármi, huslistami... Stalo sa pár prípadov, že sme ako klasickí študenti ponocovali, nešli spať. Ale to sme mali 20 rokov, vtedy ešte človek vydrží. No bola som dobrá študentka. S hercami som veľmi nechodila von - a potom sa stal taký ten paradox, že hoci som to vyštudovala, zistila som, že mňa vlastne nikto nepozná a ja nepoznám režisérov. Bála som sa, čo so mnou bude, keďže v tomto odbore je potrebné zoznamovať sa s ľuďmi z brandže.“

Ak si konečne uchmatneš voľnú chvíľku pre seba, čo rada robíš v súkromí?

„Ja som v súkromí veľmi rada sama. Doma, v lete si rada idem čítať na trávu do sadu. A napríklad rada spím, naozaj veľmi rada spím (smiech). Cestujem, každý rok v zime vezmem kamarátku do nejakej destinácie, kde sme ešte neboli. A keď už som s niekým, mám naozaj asi 5 priateliek, s ktorými trávim čas, no nechodievam medzi veľké masy ľudí. Mám radšej osobnejšie miesta, svoju komfortnú zónu a rodinnú atmosféru, kde nemusím počúvať veľa ľudí. Naozaj mám veľmi rada pokoj.“

A ako si na tom s mužmi? Keď si sa stala známou, zrejme sa objavili aj mužský fanúšikovia, ktorí ťa chceli kontaktovať.

„Ó, to je vždy. Muži mi zvyknú písať, ale to majú asi všetky herečky. Ja to osobne ani neotváram. Správy tipu: Ahoj, môžeme popísať? V šoubiznise podľa mňa ani nie je žena, ktorá si týmto neprechádza. Každý ma nejakých nápadníkov. Do osobnej interakcie s nimi ale neprichádzam. Nemám totiž kde. Ja veľmi do spoločnosti nechodím. Ani na diskotéky. Keď už, chodievam s ľuďmi, ktorých poznám, prípadne ich priateľmi. A tí sú vždy slušní a príjemní. Nikdy som nezažila, že by bol niekto drzý a dovoľoval si.“

Spomenieš si ešte na svoju prvú veľkú lásku?

„To bol najkrajší chlapec v Spišskej Novej Vsi! Bol to môj kamarát z detstva, chodili sme sa spolu korčuľovať, bol o dva roky starší. Ja som mala vtedy asi 18. Neviem ako presne dlho sme spolu boli, už sa mi to zlieva. Boli sme totiž celé detstvo kamaráti , že ani neviem, kedy nastal ten zlom. Ale myslím, že to trvalo asi rok. To sú tak krásne spomienky, na to sa nezabúda. Len škoda, že neviem, čo s ním teraz je, musím to zistiť (smiech)! Zvláštne bolo to, že keď som s ním začala chodiť, moji rodičia to vedeli. Oni boli totiž hrozne prísni, ja som musela ako 18 ročná byť o desiatej doma. Keď som bola na svojej prvej diskotéke v Bratislave, myslela som si, že odpadnem! Že ma nikto nesleduje, nevolá mi, kde som. No a teda rodičia kamarátov poznali, no bolo veľmi zvláštne, že v deň, keď sme sa prvýkrát s frajerom pobozkali, prišla som domov, mama sedela v kuchyni, pozerá na mňa a hovorí že: Ty máš frajera! Natália, ty máš frajera! A ja že nieee, mami, veď kde by som ho asi stretla...(smiech) Mamina sa nedala, tak som sa priznala. Hneď to musela zakričať ocinovi, tešili sa. A vychádzali s ním naozaj dobre, veď ho poznali. Och, oni sú super!“

A čo teda tá posledná?

„To bol Maťko Koreň. Aj po rozchode sme zostali kamaráti, vychádzame spolu super. Raz za dva mesiace sa stretneme na pivku, podebatujeme, kto má čo nové, v pohode pokecáme. Dobrý vzťah mám stále aj s jeho maminou. Na Vianoce som chcela robiť venčeky a ona má vynikajúci recept, tak sme sa poradili. Je to naozaj veľmi milá rodina a máme dobrý vzťah. Veď sme spolu predsa len boli tri roky. A zoznámili sme sa práve v spomínanom muzikáli Rent. Keď bol v telke v šou Hlas, mamina ho tam zbadala a hovorí: Pozri, Natália! Aký pekný chlapec, to je tvoj typ! A ja že: Nieee. To vôbec. Potom sme sa stretli v Rente a nejak zrazu už môj typ bol (smiech).“

Keď sme teda pri tých typoch. Nedá mi nespýtať sa, aký je ten tvoj.

„U mňa to takto veľmi ani nefunguje. Že by som mala nejaký zaškatuľkovaný. Ja sa skôr orientujem na charakterové vlastnosti. Všetci tí chlapci majú v sebe také niečo spoločné. Takú ľudskosť, sú vtipní, inteligentní a majú aj inteligentný humor. Môj otec je tiež taký. S maminou sa veľmi nasmejem, no môj ocino povie niečo raz za tri hodiny a smejeme sa na tom ešte dva dni. A takéto typy sú mne blízke. Muži, ktorí ma rozosmejú. A to nie je vôbec jednoduché. Ja sa usmievam často, ale aby som sa začala rehotať do popuku, to je ťažké. Muž ma musí urehotať do lásky. Nemôže to byť ale prvoplánový humor, skôr taký až trojzmyselný, že vidíš, že mu to dobre páli.“

A čo sa ti, naopak, na chlapoch nepáči?

„Keď ten muž má vyslovene vyložené nohy na gauči a nič nerobí. Ja nemám problém ťahať domácnosť, bola som zvyknutá byť vo vzťahu taký ten líder. Ale keď chlap naozaj nič nerobí, to ma dostane. Ja nemám s ničím problém, nevadí mi pracovať dvakrát viac ako on. Nosiť viac peňazí. Ale keď on nemá robotu, nech sa aspoň postaví, umyje riad, ide športovať, pokosiť záhradu, zabehať si, čokoľvek. No vidieť niekoho ako len vylihuje je naozaj strašne demotivujúce. Ja viem, že som ťažká rusínska povaha, tvrdohlavá, no naozaj ma napĺňa žiť s pocitom, že všetko, čo mám, mám preto, že som to dosiahla sama. Sama som si zarobila mojou prácou. Keď som si kupovala byt, auto, to je jednoducho pocit, na ktorý človek nikdy nezabudne, nikto mi to nezoberie.“

Aj napriek tomu si ťa ľudia, ktorí ťa nepoznajú, neustále podávajú...

„Niektoré ženy si neuvedomujú, čo to je. Mám 33 rokov, dve vysoké školy, premýšľam nad ďalšou. Práve preto spávam s pokojom v duši. Viem, ako som k tomu všetkému prišla, ako žijem a že zato môžem vďačiť len sama sebe. Je to naozaj veľmi oslobodzujúci pocit. Zvláštne je, že veľa ľudí sa ma pýta, prečo sa stále smejem, prečo som taká šťastná. Čo mu mám teraz povedať celý svoj príbeh? Človek má byť hlavne spokojný sám so sebou, vedieť so sebou žiť, rozmýšľať s chladnou hlavou, nie „hŕŕ“ a potom o pár rokov ľutovať, čo povedal a urobil.“

A čo tvoje plány do budúcnosti? Je niečo, bez čoho si ju nedokážeš predstaviť?

„Chcela by som dieťa! Naozaj veľmi! Chcela by som mať rodinu a, samozrejme, vždy aj kam pracovne stúpať. No možno by som zalovila aj vo vodách manažmentu. A chcela by som stretnúť niekoho, kto bude „normálny“. Myslím tým mimo šoubiznisu. Okrem Maťa takí boli vlastne všetci. Už nemám len také tie študentské sny, že sa chcem dostať do takého a takého divadla. Samozrejme, sú aj také, no už som tú svoju cestu začala a pomaličky to ide. Sme predsa len na Slovensku a každý tu každého pozná, evidujeme sa. Vieme, kto je na aký charakter vhodný, aké sme typy. Raz by som si možno chcela zahrať niečo tragické alebo v niečom folklórnom. Napríklad Ženský zákon... To by bolo naozaj zaujímavé.“


Galéria

Natália Puklušová Taletovaná Natália Puklušová sa Natália Puklušová Natália Puklušová Natália Puklušová

Nástroje k článku



ZDROJ: nia
FOTO: Instagram N.P.

Nahlásiť chybu

Tagy

Najčítanejšie články