Strach, napätie a nebezpečenstvo. Najnovší román od slovenskej autorky Adriany Krištofíkovej Obete noci je nesporne vzrušujúce a zaujímavé čítanie, ktoré vám ponúkne náhľad do životov obyčajných ľudí, ktorí spravili niekoľko zlých rozhodnutí. V tomto pútavom príbehu inšpirovanom skutočnou udalosťou nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá.
Je hlboká noc. Začínajúci spisovateľ Jakub čaká na inšpiráciu. Náhodou vyzrie z okna a naskytne sa mu pohľad na neskutočnú scénu: na treťom poschodí v bytovke oproti stojí na úzkej rímse pod oknom muž a malé dievčatko...
Eva a Jaro chceli žiť naplno, no honba za úspechom a pôžičky na všetky strany sa im stali osudnými. Ambiciózna Eva trávi čoraz viac času v práci a dcéru odkladá ku kamarátke, Jaro nezvláda prepustenie z dobre plateného miesta, vracia sa k experimentovaniu s drogami a ocitá sa na ulici.
Ako zasiahla neočakávaná dráma a klamstvá túto rodinu zistíte, keď nakuknete za dvere jedného sídliskového bytu a do života susedov Jakuba a Mirky. Ani im sa nevyhla hra na pravdu a lož, ktorá navždy zmenila ich komplikovaný, no láskyplný vzťah.
Autorka Adriana Krištofíková píše príbehy o živote, aký je všade okolo nás, a starosti či situácie obyčajných ľudí podáva dynamickým a gradujúcim spôsobom. Tentoraz prichádza Adriana s piatym, úplne iným románom, ako sú predchádzajúce knihy. Ak máte radi skutočné príbehy, pri knihe Obete noci si určite prídete na svoje.
Začítajte sa do úryvku knižnej novinky Obete noci:
Pondelok, 2. februára, 10:00
Ako obyčajne, sedím za počítačom a lovím myšlienky, ktoré sa ako nezbedné myši rozutekali po kútoch. Je ráno, pol desiatej, dopíjam už svoju druhú kávu. Včera sme to s Janom trochu prehnali a prišiel som domov poriadne neskoro. Zase. Mirka sa tvárila, že spí a dnes mi nepovedala ani pol slova. Zúrivo zabuchla za sebou dvere a odišla v ústrety svojim všedným povinnostiam. Všednému životu, ktorému chýba šťava čoraz viac a viac. Môj nový román sa zasekol pri vyzliekajúcej sa žene za oknom. Čo sa stalo potom? Neviem. Nemám ani potuchy a momentálne radšej rozmýšľam nad pseudonymom. Jakub Konrád sa neuchytil, čo tak Jakub Green alebo Samuel Grey? Som skutočne originálny. Prázdne sny, to je všetko, čo ťa zaujíma. To mi povedala naposledy, keď som sa priznal, že tento mesiac mi to opäť nevyjde a musíme ísť do mínusu. Kubo, je to vôbec možné, aby sme žili takto?! Jej pichľavá rečnícka otázka zostala visieť vo vzduchu a ja som si na ňu odpovedal. Je. Jednoducho a bez pátosu. Čo je na tom zlé? Natiahnem sa na gauči a zatvorím oči. Nič svetoborné dnes asi nevytvorím, lepšie bude levitovať a čakať na zajtrajšok. Aj tak začína pršať, na vonkajšie parapety bubnuje dážď. Deň ako stvorený na vyvaľovanie sa v posteli. Sily ma pomaly opúšťajú a ja sa prepadám do snov. Alebo sú to spomienky? Sám neviem…
Niekto zvoní pri dverách. Pod stolom hľadám papuče a nemotorne sa šuchcem do chodby. Možno je to poštár, alebo niečo také. Domový dôverník, ktorý zbiera podpisy na fond opráv. Treba urobiť revíziu výťahu, podpísať petíciu proti vykrádaniu pivníc. Nie som majiteľom bytu, takže to vybavím veľmi rýchlo. Otváram dvere, masírujúc si zátylok. Vo dverách stojí Eva. Eva?!
„Eva!“ „Prekvapený?“ vyzerá ako vystrihnutá z prednej strany pánskeho časopisu. Zmyselne dráždivá, aj keď toho veľa neodhaľuje. Pestovaná pleť s dokonalým mejkapom, dlhé červené nechty, rozopnutá krátka bundička a minisukňa.
„Áno, prekvapený,“ hlcem ju očami, ale zároveň si uvedomujem svoj nechutný zovňajšok a pivový dych, ktorý neprerazil ani kofeín.
„Prepáč, ale včera som trochu oslavoval,“ ospravedlňujem sa a otváram dvere. „Poď ďalej. Ako ti môžem pomôcť?“
„Prepáč, že ťa takto prepadávam,“ vchádza za mnou na bocianích nohách v lodičkách s vysokými
podpätkami. „Myslím, že medzi nami niečo zostalo nedopovedané.“
