Autorka Ivana Ondriová prináša ďalší dojímavý príbeh o tom, ako láska a osud môžu ovplyvniť naše životy. V románe Kto skrotí Kláru sa čitatelia vydajú na tŕnistú cestu za šťastím a zažijú situácie plné emócií.
Rebelka Klára túži po jedinom: navždy odísť z nenávideného statku a od despotického otca, ktorý riadi životy iných tvrdou a nekompromisnou rukou. Klárin otec vyhral celý majetok v pokri a teraz sa tvári ako veľký statkár. A práve to Kláru najviac škrie!
Keby neboli na statku matka, ktorú Klára tak veľmi miluje, a jej láska, koniar Viktor, dávno je preč. Lenže osud je nevyspytateľný a cesta k slobode pre Kláru znova zahataná.
Otcova zlosť, matkino šialenstvo, milencova zrada, prekliaty statok a napokon aj jej vlastné sladké tajomstvo, ktoré ju takmer pripraví o život...
Čo všetko si pre Kláru osud ešte pripraví?
Podarí sa jej napokon nájsť miesto, kde môže byť skutočne šťastná?
Láska, vzdor a tajomstvá. Ponorte sa do príbehu, ktorý nebudete vedieť pustiť z rúk.
Prešovská spisovateľka a novinárka Ivana Ondriová svoju vášeň pre písanie objavila pred rokmi na rodičovskej dovolenke s dcérkou Ninkou. Od roku 2013 pôsobí vo vydavateľstve Motýľ, kde jej vyšlo až 9 románov. Tým najnovším je Kto skrotí Kláru.
Začítajte sa do úryvku z novinky Kto skrotí Kláru:
Bola noc. Hustá a tajomná, aká vie byť len v Klokočove. Majer stíchol, otcov krik a matkin plač tiež. Spali oddelene už asi štyri týždne, pretože sa mama bála, že ak na ňu čo len kýchne, to dieťa v nej zomrie. Preto ten každovečerný otcov krik a mamino rumádzganie, on chcel stoj čo stoj k nej, ona ho prosíkala, nech si k nej nelíha. Do pôrodu nie. Vykradla som sa z domu tesne po polnoci a zamierila k malému domu za stajňou, kde v prípade veľkého množstva
práce na statku prespávali koniari. Dnes tam bol len Viktor…
Opravila som si výstrih na nočnej košeli, ktorá v tej tme žiarila ako svätojánska muška, oblizla si pery, štipla sa do líc a bez zaklopania vošla do domca. Strhol sa na váľande, akoby ho ktosi bodol nožom do chrbta. Prudko sa postavil na nohy, odhodiac deku na stolík po ľavoboku. Keď rozoznal v tme moju útlu postavu a uvedomil si, že tam stojí len v spodkoch, zaklial, načiahol sa späť za tou dekou a nervóznymi pohybmi si ju uviazal okolo hrudníka.
„Čo tu hľadáš?“ Jeho hlas sa zadrhával. No aj tak som v ňom našla záblesk skutočnej túžby, ktorá ma prinútila zavrieť dvere a vykročiť k nemu, osvetlená len mesiacom, čo sa do malého priestoru vkrádal cez dve okná nad váľandou. „Okamžite odtiaľto zmizni, dievča.“ Cha… usmiala som sa od ucha k uchu a zastrčila si prameň svetlých vlasov späť do vrkoča. Postavila som sa na špičky a okamžite vyhľadala jeho pery. Vtom ma schytil za lakte, odtiahol sa odo mňa a neveriacky vyvalil oči na moju rozpálenú tvár.
„Nie…“
„Nie?“ ktosi zapišťal namiesto mňa. Úkosom na mňa pozrel a zamračil sa.
„Povedz, o čo ti ide, Klára Turcová?“ Znovu ten môj úsmev, obliznutie pier, zaklipkanie dlhými mihalnicami.
„Predsa o teba, Viktor.“
„O mňa? Doboha, to chceš, aby ma tvoj otec odtiaľto vyhnal ako prašivého psa? Vlastne nie… Rovno zabil?“
„Prečo?“
„Ty sa ešte pýtaš, prečo? Lebo mu siahnem na dcéru!“
„A siahneš?“ zapriadla som a našpúlila pery v jasnom odkaze. Pobozkaj ma už konečne!
- reklamná správa -
