Má štrnásť. Práve nastúpila na strednú školu a hneď v prvý deň si za ňu sadne ten najkrajší chlapec na svete. Bibiána presne vie, ako by reagovala jej odvážnejšia kamoška. U nej je však hanblivosť problém číslo jeden. A čo. Aj tak je to len nafúkaný Bratislavčan!
Keď pred takmer desiatimi rokmi vyšlo Aprílové dievča od Martiny Solčanskej, malo obrovský úspech. Desať tisíc predaných kusov a prvý náklad vypredaný. Dlho fanúšičky čakali na dotlač alebo druhé vydanie. A dočkali sa. Konečne je vonku nové Aprílové dievča.
Je teda obyčajné popoludnie. V jednej chvíli sa však zmenilo na najdôležitejší okamih v jej živote! Nechtiac do nej vrazil a jej čokoládová zmrzlina sa ocitla na jeho tričku. Neznámy chalan. Kto to je? Má asi toľko rokov ako ona. Odišiel bez toho, aby sa predstavil...
Kniha Aprílové dievča sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark. Osobný odber po celej SR zdarma>>
„Prepáč, ospravedlňujem sa ti, bola to moja chyba,“ ozval sa.
Bum! Hľadela som na neho a zmocnil sa ma pocit, že sa pozerám do tých najkrajších očí na svete. Boli neuveriteľne modré, nádherné a nad nimi hustá čierna štica. A úsmev, krásny, len taký zdvihnutý kútik úst.“
Bibiána je správne praštená baba. Je v puberte, tak to asi poznáte:)
A ten najkrajší chlapec na svete? Volá sa Andrej. Dokonca jeho priezvisko mu pridáva na atraktivite. Volá sa totiž Andrej Princ. Nádherné meno.
No uznajte - nechceli by ste chodiť s Princom?
Bibiána áno. Len on rýchlo zabudne na ten malý zmrzlinový incident. A ona mu už dávno odpustila. „Len keby sa na mňa tak krásne usmieval a občas aj chodil do školy a nemal všetko na saláme. A mimochodom sme narodení v jeden deň – 17. Apríla. A predstavte si, on ma jeden večer len tak pobozká...“
Martina Solčanská pochádza z Hlohovca a po absolvovaní štúdia histórie a žurnalistiky pôsobí v médiách. Okrem Aprílového dievčaťa ma na svojom konte aj ďalšie romány.
Ako sama dodala, jej kniha je sympaticky drzá, miestami krásne naivná, zaľúbená. Lebo žiadna iná láska nebude už prvá.
Kniha Aprílové dievča sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark. Osobný odber po celej SR zdarma>>
Začítajte sa do 2.vydania knihy Aprílové dievča:
1. kapitola
Aprílčan je človek, ktorý sa narodil v apríli ako ja. Sedemnásteho, teda v znamení nie veľmi príťažlivom (aspoň pre mňa) – baran. Keď raz Žela začula toto slovo, len sa na mňa tak pozrela a ja som pochopila, že ho už radšej nebudem vyslovovať na verejnosti. Tých vecí, čo nehovorím na verejnosti, je vlastne viac. Niežeby som sa za niečo hanbila, to nie, ale o niektorých veciach radšej mlčím. Je to tak lepšie. Nehovorím o nich ani svojej najlepšej kamarátke Bele, ani Žele, svojej sesternici. Obe sú také... také... vlastne dokonalé, akou ja nikdy nebudem. A možno ani nechcem byť.
Veľmi sa sama sebe nepozdávam, ale čo sa mi na mne páči, je moja fantázia. Vymýšľam a vymýšľam, a najradšej by som ani nič iné nerobila. Žela tomu ani za mak nerozumie. Je príliš pragmatická a stavanie vzdušných zámkov považuje za stratu času. Ja však nikdy! No momentálne moja fantázia stagnuje. Mám len jeden jediný problém: ako povedať otcovi, že som zo štvrťročnej písomky z matiky schytala trojku. To si zasa vypočujem, aký je ten náš Tomáš geniálny a ja – bože, Bibiána, po kom to si? Netuším, po kom som. Žeby po ňom? To, že každý z nás je jedinečný, ho asi nezaujíma. Prečo by aj? (Toto mu, samozrejme, nepoviem,
budem čušať.) Len keby tu neboli už o tri týždne tie príšerné prijímačky, ktoré musím robiť aj z tej hnusnej matiky. A ešte z chémie, ale tá vcelku ujde.
Ja v podstate neviem, čo chcem v živote robiť. To bol pred pár mesiacmi zhon, že na akú školu chcem ísť. No kam by som ja tak mohla ísť? S trojkami na vysvedčku si toho veľa nenavyberáte. A tak som to nechala na rodičoch, presnejšie na otcovi, a je mi to fuk. Bela ide na gympel, veď kam inam so samými jednotkami. A ja? Nakoniec rodinná rada, čiže otec, vybrala chemickú priemyslovku. A tak bude zo mňa farmaceutická laborantka, ak pánboh dá...
Ale tá písomka, vážne som sa hnevala. Pritom sa všetko tak nádherne rozbiehalo. Piroha len sedela a listovala si v triednej knihe, čo je jav dosť nevídaný. Vždy stojí pred tabuľou a jastrí tými svojimi očami za okuliarmi s rámom, ktorý vyšiel z módy pred dvadsiatimi rokmi.
Pozorne som sledovala Pirohu a posúvala som Bele svoju písomku. Bela sa do nej zahľadela a vzápätí mi zašepkala: „Máš to zle. Odrátaj vrchnú podstavu, nebude to predsa krytý bazén.“
Samozrejme, že som nechápala. Bela mi posunula papier späť a ja som čítala už aspoň po desiatykrát ten istý príklad: Vyrátajte spotrebu kachličiek na bazén, ktorého rozmery
sú... Čo s tým mám spraviť? Bola som sama so sebou spokojná, keď som prišla na to, že tento príklad sa počíta pomocou vzorca na povrch kvádra. A teraz to mám vraj zle! Čo to Bela hovorila o krytom bazéne? Náhle sa však Boh nado mnou zmiloval a mne svitlo. Samozrejme, že nekachličkujem vrchnú podstavu, nebude to predsa nejaká kobka. A tak som škrtla posledné riadky a prerátala to znova.
Krása! Vyšlo mi prirodzené číslo, čo naznačovalo, že by som to mohla mať dobre. Aspoň som dúfala. Ďakujem, Bože, ďakujem... či vlastne: Bela, ďakujem.
S Belou Levčíkovou sa kamarátim už od škôlky. Naše veľké priateľstvo sa začalo veľmi netradične. Bela sa vlastne volá Anabela, a keďže deti po nej neustále vykrikovali:
Arabela, Rumburak ide, Bela začala so súkromným protes tom proti nim a jej jedinou spojenkyňou som bola ja.
Zistila, že najväčší posmievači sa boja dážďoviek, hoci my nie (aj keď ja som zo začiatku statočne premáhala odpor, ale potom som si zvykla), a tak sme naše predpoludnia v škôlke namiesto pečenia pieskových bábovčičiek venovali tomu, že sme v tajných chodbách pieskoviska hľadali jeho obyvateľov – dážďovky. Ak niekto Belu posmešne nazval Arabelou, spoločne sme ho chytili a strašili sme ho vedierkom plným dážďoviek. Bela sa v tom vypracovala na skutočného odborníka: brala do rúk tie malé zvíjajúce sa hadíky, omotávala si ich okolo prstov a šibrinkovala nimi pred očami našej obete. Niekedy zašla dokonca až tak ďaleko, že sa pokúšala strčiť dážďovky našej obeti do úst.
A hlúpe detské obete namiesto toho, aby boli ticho, vrieskali na plné ústa: Súdružka učiteľkááá... (vtedy boli ešte súdružky), vďaka čomu mali ústa otvorené a Bela mohla pokračovať v napĺňaní svojej pomsty. Ak sa však učiteľka zjavila, Bela sa potmehúdsky usmievala a tvrdila, že sa len hráme.
Náš tajný spolok nám proti našej vôli rozpustili až v poslednej triede škôlky, keď tam začala chodiť aj moja sesternica Monika. Monča sa, samozrejme, hneď pridala na našu stranu: dážďovkové mučenie priviedla k dokonalosti a využívala ho pri každej príležitosti. Jedného dňa jej Anča Kolenová odmietla požičať svoju plakaciu a cikaciu bábiku, čo bol vtedy veľký hit, a my sme celé popoludnie usilovne hľadali dážďovky. Keď sme ich mali už plné vedierko, Monča sa nebadane priblížila k Anči o celý obsah vedierka jej vysypala na hlavu. V živote som nepočula taký vreskot. Tri vinníčky sa po celý nasledujúci mesiac „nesmeli hnúť ani na krok“ (doslovná citácia) od súdružky učiteľky a mali sme doživotný zákaz vstupu na pieskovisko.
Bela sa, samozrejme, vynašla a objavila ríšu čmeliakov, ôs, chrústov a pavúkov. Zostalo jej to dodnes, lebo sa rozhodla, že sa stane veľkou biologičkou. Viem si ju živo predstaviť, ako sa hrabe v zemi niekde v africkej džungli a omotáva si okolo prstov nechutné chlpaté veľké dážďovky.
