Spisovateľka, maliarka a bibliografka Hornonitrianskej knižnice v Prievidzi Vanda Rozenbergová (1971) vydáva svoju tretiu knihu Slobodu bažantom (Vydavateľstvo Slovart). Po debute Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (2011) a románe Moje more (2012) sa čitateľom prihovára poviedkami, v ktorých všetko, čo vyzerá obyčajne, také nie je.
V poviedke rovnomennej s novou knihou, Slobodu bažantom, čítame: „Stačí mi počuť trúbenie áut a smetiarske vozy skoro ráno a vtedy mám pocit spolupatričnosti so svetom.“ Čo vám stačí na to, aby ste písali v tomto svete?
Posteľ a káva, to stačí. Na hodine nezáleží, čas obeda sa napríklad s posteľou nevylučuje.
Takže toto je celé znenie receptu na písanie uletených próz? Nič viac? Nápad, téma, elektrina v počítači?
Som pozorovateľka a to, čo sa vidí byť uletené je väčšinou len svojským spôsobom zapísané niečo burcujúce a úderné, čo ma zasiahlo. Pokiaľ sa ma niečo dotkne, je to pre mňa cenné a poznačím si to. Môže to byť spôsob akým sa zahryzne nočný jazdec do koláča na benzínke, aj pohľad akvarijnej rybky v obchode.
Poviedky sú často žánrom výraznej postavy, sú tie vaše literárne postavy prepojené s vašim okolím alebo padajú z neba?
Niektoré padajú z neba, niektoré vypadávajú rovno z auta. Pointy mojich príbehov sú dané, tie poznám už keď idem písať, takže zvyšok prispôsobím a približne polovica postáv je prepojená s okolím. Okolie o tom nevie.
Ani keď sa to okolie o sebe vo vašich textoch dočíta? Poznám totiž spisovateľov, ktorí od okolia v týchto prípadoch dostali aj zaucho!
Nie, zaucho nedostanem. Možno poďakovanie.
A vôbec, aké máte teda čitateľské ohlasy?
Milujem kino, filmy, farby, atmosféru, Bélu Tarra aj Alejandra Iňárritu a to čo vo mne film zanechá sa týka mojej skúsenosti a mojej povahy a toho, čo som konkrétne ja prežila a čo sa o mňa obtrelo. Nie dej, ale pocit. Osobná skúsenosť ovplyvňuje ako beriem to videné, vypočuté aj prečítané. Pokiaľ ide o ohlasy na moje texty, je to zdravá kombinácia nadšeného potľapkávania po ramene a opatrného pokývnutia hlavou.
Konflikty vo vašich prózach sú zväčša stretom mužského a ženského, ako je to v tomto smere s harmóniou?
Je harmónia niečo ako súzvuk? Ak áno, netúžim po ňom za každú cenu a predsa si myslím, že sa v tých poviedkach nachádza. Harmónia samého so sebou, lebo hrdinovia a predovšetkým hrdinky dospejú k tomu že nič iné než byť absolútne pravdivou/pravdivým nie je možné. Takže harmónia je u mňa autenticita až na dreň.
Jedna protagonistka v novej knihe tuším koketuje s výrobou bomby v domácnosti…
To je predsa tá postava, čo mi vypadla z auta. Podľa mňa je to veľmi smutný príbeh, hoci nekončí tragicky. Žena nevie čeliť agresii a tú zas tak príliš nie je vidieť, no je o to silnejšia. Rada píšem o tom čo nie je vidieť.
Radoslav Matejov
Celý rozhovor si prečítate v Knižnej revue 25/26 (16. decembra)!
